Nephilim of the Winchester [SK]✔

DRUHÁ KAPITOLA

Hra na schovávačku

Dvere boli otvorené, keď sa k nim dostal. Poobzeral sa po ulici, na ktorej nebolo živej duše. Tie sa ukrývali v pohodlí svojich domovov a spolu s rodinou chystali v obývačkách vianočnú výzdobu. Malý chlapec vyzrel z okna a pred malým ošumelým domčekom, v ktorom žila tá pekná pani, stál nejaký cudzinec. Pani, ktorá v tomto dome žila mu vždy odkývala a milo sa na neho usmievala. Mame vždy s radosťou vpísanou v tvári tvrdil, že mu zakýval anjel. Ale teraz videl len otvorené dvere na jej dome a nejakého cudzieho muža stáť pred nimi. Ruky mal vo vreckách svojho bordového saka a pozeral sa na dom. Muž vycítil, že sa na neho upriamuje čiasi pozornosť. Otočil sa smerom k domu odkiaľ vyzeral na neho chlapček. Cudzinec mu zakýval a dal si prst pred ústa. Chlapček sa na neho usmial a prikývol na súhlas. Keď sa otočí nebude si pamätať tvár muža, ktorý mu zakýval. Nebude si dokonca ani pamätať, že sa pred pár sekundami pozeral z okna.

Cudzinec vykročil po drevených schodíkoch a opatrne potisol dvere. Cítil, že sa niečo stalo. Cítil smrť človeka, démona aj anjela. Ako prvé si všimol porušenú diablovu pascu a skrčený koberec. Presunul pozornosť napravo a tam ju zbadal. Svoju padlú dcéru. Vedľa nej ležala mŕtva schránka nejakého démona. Ten ho však teraz nezaujímal. Musel nájsť to dieťa. Podišiel ku Corrine a čupol si k jej nehybnému telu. Videl v jej očiach smrť. Odrážala sa v nich tak jasne ako mesiac v splne na vodnej hladine. Dva prsty jej položil na viečka a zatvoril jej oči. Teraz môže spať na veky. Z očí sa mu skotúľali slzy, ktoré dopadli na spálený odraz jej doráňaných krídel, ktorý po nej ostal na zemi. Každá preliata krv jeho detí ho trápi a každý výkrik vždy počuje zvlášť. Medzi jej poslednými slovami, ktoré vykríkla započul: Oklahoma City. Niečo tam bolo ale to ho teraz netrápilo.

Postavil sa a porozhliadal. Necítil žiadnu prítomnosť života v tomto dome. Takže jej dcéra bude preč. Už vedel čo znamenali tie vykríknuté slová. Musel to dieťa nájsť skôr ako jeho syn. Musel ju dostať do bezpečia. Musel splniť sľub, ktorý si dal. 

Posledný krát sa pozrel na svoju dcéru a na muža ležiaceho vedľa nej. Zodvihol ruku a luskol. Obe telá zmizli a spolu s Corrine zmizol aj odraz jej krídel. Otočil sa na päte a ocitol sa na parkovisku vedľa starej červenej budovy, z ktorej pomaly už opadávala omietka. Podišiel k nej a po schodoch sa dostal k hlavným dverám. Nápis vedľa nich hovoril: Carmen, domov pre deti, Oklahoma City.

Cítil v blízkosti tohto domu niekoľko pastí na démonov. Musel sa pousmiať nad dcérinou vynaliezavosťou. Pekne si to vymyslela. Toto miesto zaistila aj pred anjelmi. Chcela mať istotu, že jej dcéra sa dostane do rúk tomu, komu ju sľúbila. Určite nečakala, že sa o ňu bude zaujímať jej otec. Aj keď ho o to pred pár dňami z návalu pochybností prosila, určite nečakala, že by mu skutočne išlo o dieťa padlého anjela. Aj napriek strašnému utrpeniu sa na dcéru hneval. Svoje dieťa nenávidela tak moc, že po pár minútach mučenia démonom prezradila jeho polohu. Nenávidela ju tak moc, že bola rozhodnutá ju odovzdať svojmu bratovi. Ale aj napriek nenávisti mala isté pochybnosti. 

Cítil na blízku démonov, ktorí sa márne pokúšali dostať dnu. Musel sa poponáhľať. Skôr alebo neskôr zavolajú Lucifera a on vedel, že nebude schopný so svojím synom bojovať. Nie. Na to tu bol nephilim.

Chytil kľučku a potiahol ňou nadol. Dvere sa otvorili a on smeroval ku recepcii. Za počítačom sedela mladá žena, mohla mať tak dvadsať päť rokov. Mala ryšavé vlasy a hnedé oči. Pozrela sa na príchodzieho a venovala mu široký úsmev.

„Ako vám môžem pomôcť?" opýtala sa ho milo.

Chuck k nej pristúpil a úsmev jej opätoval.

„Hľadám svoje dieťa," zaklamal, aj keď to nebolo až také klamstvo. Zháňal predsa, tak ako by to povedali ľudia, svoju vnučku. A táto, žena aj tak zabudne, že sa tu niekedy on objavil. „Moja žena mala nejaké psychické problémy a vzala ju sem. Bolo to pred dvoma dňami. Prišiel som si po ňu. Volá sa Lorraine."

„Oh," žene úsmev zmizol z tváre a niečo naťukala do počítača. „Prepáčte, máme tu na to určité postupy nemôžem vám dieťa len tak dať. Musíte najskôr..."

Chuck sa dotkol jej hlavy, vložil jej do mysle falošné myšlienky a ona chvíľu omámene stála. Potom pokrútila hlavou a na tvári sa jej znova usadil úsmev. Presunula sa k počítaču. Odtiaľ vymazala všetky súbory, ktoré sa týkali malej Lorraine a obišla stôl.

„Poďte prosím za mnou," kývla mu rukou a Chuck ju nasledoval.

Prešli dlhou chodbou, pričom prechádzali okolo načerveno zafarbených dverí. Z niektorých sa ozýval plač, z iných smiech. Žena ho zaviedla na koniec tejto chodby a z opasku, ktorý mala pripevnený na rifliach si vybrala kľúče. Stáli pred izbou určenou pre bábätká. Nebolo odtiaľ počuť plač ani smiech. Deti zrejme spali. Pani odomkla dvere a vošli dnu. Bolo tam asi dvadsať malých postieľok, v ktorých spokojne spinkali malé uzlíčky. Prešli k druhej postieľke napravo neďaleko dverí. Na jej okraji bola páska, na ktorej bolo napísané: Lorraine. Priezvisko chýbalo, ale Chuck vedel presne aké priezvisko tejto malej bytosti prislúcha. Žena jemne položila ruky do postieľky a vybrala z nej malý uzlíček. Usmiala sa na malé dievčatko a podala ho jej otcovi.

„Ták," zašepkala, „už si pri ockovi. Malá Lorraine je veľmi poslušná. Ani raz nezaplakala."

Chuck si dievčatko zobral do náruče. Bola taká drobunká, že si ju mohol chytiť do jednej ruky. A tak aj urobil. Druhou rukou si potriasol s rukou pracovníčky. Pri jeho dotyku jej z tváre zmizol úsmev a vystriedal ho čudný výraz. Akoby bola tá žena v tranze. Pozerala sa niekde za Chucka a ten zatiaľ pomaly a potichu prešiel popri nej s malou Lorraine v náručí.

Vypochodoval z budovy rovno na parkovisko. Pozrel sa na spiace dieťatko vo svojom náručí a venoval mu slabunký úsmev. Toto dieťa ešte nevie, čo ho čaká. On to vedel a preto sa rozhodol ju chrániť. Za každú cenu bude chrániť toto dieťa. Naposledy sa poobzeral okolo seba a následne zmizol. Nezostal po ňom ani len najmenší závan vetra. 

Tak, mám tu ďalšiu kapitolku :) Dúfam, že sa páčilo. Ďakujem za prečítanie, hviezdičky a komentáre 😘💕