Nephilim of the Winchester [SK]✔

PIATA KAPITOLA

Božia požiadavka

Lorraine sa cítila akoby ju niekto ovalil panvicou. Mierne sa zapotácala. Cítila sa na omdlenie. Niečie ruky ju zachytili a ona sa vďačne pozrela na Castiela. Pridržala sa jeho rúk aby nespadla a nechala sa dovliecť na stoličku. Bolo toho na ňu na dnešok priveľa. Najskôr sa dozvie o podlej zrade svojej mamy. Potom nebo napadnú démoni, kvôli nej. A teraz objaví svoju rodinu. Nevie, čo má od toho čakať. Mama ju zradila. A nechce aby ju zradili ešte aj títo ľudia. Nevie, čo má Boh za lubom, ale nikdy viac netúžila po tom vrátiť sa do neba ako teraz. Cíti, že sa na ňu sústredia všetky pohľady. Nakoniec sa pozrie na Chucka s prosbou v očiach.

„Nemôžeš sa tam vrátiť," povie jej a ona cíti z jeho hlasu ľútosť. Je mu ľúto, že jej nepovedal to, čo chcela počuť. Lorrie od neho odvráti zrak a sleduje šmuhu po pohári, ktorá svieti na stole. Chuck sa obráti s prosbou v očiach na Deana a Sama. „Za iných okolností by to odo mňa bola čistá trúfalosť ale chcel by som vás o niečo požiadať."

„O čo?" opýta sa Dean.

„Chcel by som vás požiadať, či by ste sa postarali o Lorraine. Urobili by ste to pre mňa?"

„Áno," povedia naraz takmer okamžite Sam, Dean a aj Castiel.

„Ale nerobíme to pre teba," dodá Dean. „Robíme to pre ňu."

Lorrie sa trochu pousmeje ale stále musí myslieť na veci, ktoré ju ťažia. Nemôže dopustiť aby pre ňu títo ľudia trpeli. Zjavne sú oveľa ochotnejší postarať sa o ňu, ako bola jej matka, ale predsa len, teraz sú jej rodina a ona nechce aby sa stalo to isté, čo sa stalo v nebi. To ju dohnalo k ďalším obavám. Čo sa tam vlastne stalo?

„Sú v poriadku?" opýta sa Chucka nečakane a hlas sa jej mierne zakolíše. Dúfa, že aspoň na túto otázku dostane kladnú odpoveď.

„Démonov sa nám podarilo zahnať späť do pekla," odpovie jej, ale ona cíti ako sa snaží vyhnúť tej horšej časti. „Ale... Boli straty aj z našej strany."

„Keby som tam bola..." hlas sa jej zlomí a po tvári jej stečú slzy.

Hlavu si vloží do dlaní. Mohla predsa pomôcť. Nemusel zomrieť ani jediný anjel. A to všetko iba pre ochranu jedného nepotrebného nephilima. Celé to bola jej vina. Cítila sa mizerne. Chcela si svoju zlosť vybiť na Luciferovi a jeho démonoch. Chcela aby trpeli. Aby zažili aspoň trochu tej bolesti, ktorú ona zažíva teraz, a ktorú bude zažívať ešte veľmi dlho.

„Nie je to tvoja vina," chlácholí ju Chuck.

„Nie je to moja vina?" opýta sa šeptom Lorrie a pozrie sa na Chucka. Cíti ako ňou prechádza nahromadený hnev, smútok, všetky pocity zmiešané do jedného. Postaví sa a stolička, na ktorej sedela odletí na druhú stranu miestnosti. „Nie je to moja vina?" zopakuje otázku ale tento krát omnoho hlasnejšie. Svetlá zablikocú a ona sa pomalými krokmi posúva k Chuckovi. Ten neustupuje iba hľadí na Lorraine.

„Kvôli mne umreli anjeli Chucky! Kvôli mne sa démoni dostali do neba! Kvôli mne pôjdu určite po týchto ľuďoch a ty vravíš, že to nie je moja vina?" Lorraine kričí a svetlá začnú blikať ešte intenzívnejšie. „Ich krv je na mojich rukách... Bolo by lepšie keby ste ma ako malú zabili," vyhŕklo z nej a otočila sa na odchod. Pri jej odchode všetky stoličky popadali a stoly a police s knihami sa zatriasli. Niekoľko kníh popadalo na dlážku. Svetlá prestali blikať a ona sa rozbehla po nejakej čudnej chodbe do ešte čudnejšej, v ktorej bolo plno dvier. Oprela sa o stenu a zošuchla sa na zem. Objala si kolená a začala sa triasť. Bolo v nej toľko pocitov, že nevedela, ktorý má utíšiť ako prvý.

Všetci sledovali Lorraine ako uteká rovno k izbám Deana, Sama a Jacka. Castiel izbu nemal, pretože on nepotreboval spánok. Chuck sa na nich smutne obzrel, čo ich prekvapilo. Naozaj mu na tom dievčati záležalo.

„Ja už musím ísť," oznámi im. 

„Počkaj," ozve sa Dean. „Démonov si mohol z neba vyhnať jediným lusknutím. Prečo si to neurobil?"

„Bol tam aj Lucifer," povie bez akéhokoľvek náznaku pocitov. Ostatní si domysleli, čo sa asi stalo. „Odkážte Lorrie, že ma to mrzí." A s týmito slovami zmizol. Chlapi chvíľu pozerali na miesto, kde Chuck pred momentom stál a ako prvý sa spamätal Dean.

„Idem za ňou," povedal im a rozbehol sa za Lorraine.

Myslel si, že sa schová do nejakej z izieb ale našiel ju sedieť a objímať si kolená pri dverách jeho izby. Podišiel k nej a sadol si kúsok vedľa. Nikto nič nehovoril a Dean to nechal tak. Keď bude chcieť hovoriť, tak hovoriť bude. Sám poznal takéto chvíle a vedel, že skôr, či neskôr bude potrebovať niekoho, komu sa vyrozpráva. Niekoho, kto ju pochopí a vypočuje. Pozrel sa na ňu. Hľadela na stenu oproti a oči mala opuchnuté od plaču. Cítil sa trochu trápne, že sa na ňu pozerá a tak svoj zrak znova odvrátil.

„Bojím sa," ozve sa Lorrie roztraseným hlasom. Prehltne hrču, ktorá sa jej vytvorí v krku a nadýchne sa. „Bojím sa, že ma znova niekto odvrhne ako to spravila mama."

Dean sa usmeje. Chápe ju. Ona to nevie ale on jej úplne rozumie.

„My ťa neodvrhneme," povie jej priam otcovsky a ona na neho uprie svoj skúmavý pohľad, ktorý bola zvyknutá upierať na Chucka. Vidí v ňom starosť. Čo je zvláštne pretože o ich príbuzenstve vie menej ako  hodinu. Ale poteší ju to. Poteší ju, že môže v niekom nájsť oporu. V jeho očiach vycíti prísľub. Lorrie však vie, že sa na to nemôže príliš spoliehať a preto sa na neho len slabo usmeje a vráti pozornosť svojim nohám.

„Si si istý, že nás tu démoni neobjavia?" opýta sa ho na otázku, ktorá ju ťaží od momentu ako opustila nebo. Bála sa a stále sa bojí, že by ju tie čiernooké beštie mohli vystopovať až sem. Bála sa, že by im mohli ublížiť.

„Nemusíš mať strach," upokojuje ju Dean, „tu ťa nenájdu, to ti môžem slúbiť."

Lorraine iba prikývne. Nie je si tým príliš istá. Veď aj nebo malo byť pôvodne bezpečné miesto, do ktorého by sa nemohol dostať ani len jeden démon a teraz sa ich tam bohviekoľko dostalo. Lorrie má strach, že už nikde nebude v bezpečí. Mala strach, že nikto v jej blízkosti nebude v bezpečí. A ten pocit nenávidela. Neznesie pocit, že niekto musí trpieť kvôli nej. Znova jej po tvári stečie slza, čo Deanovi neunikne. Chytí ju za bradu a natočí jej tvár k tej jeho.

„Čo ak nás nájdu, nechcem aby vám ublížili," povie a vyšklbne sa mu. On si však jej tvár opäť chytí do dlaní a aj napriek neprestajnému prúdeniu elektriny v ich telách ju skúma pohľadom.

„Od toho je tu rodina," povie jej s vážnosťou. „A či už to chceš alebo nie, teraz si jej súčasťou. A my sa vždy postavíme jeden za druhého. Vždy! A nenecháme v tom ani teba. Rozumieš?"

Lorraine slabo prikývne zatiaľ, čo jej Dean dá ruky preč z tváre a postaví sa. Podá jej ruku, ktorú príjme a zodvihne ju zo zeme.

„Ukážem ti izbu," povie jej vľúdne a zamieri k dverám vedľa svojej izby.

Otvorí dvere a spolu vojdú dnu. Je to maličká takmer nezariadená izba. Je v nej jednolôžková posteľ vedľa, ktorej je nočný stolík s lampou a prázdna skriňa. Nikdy nemala vlastnú izbu a bola neskutočne šťastná za túto.

„Poznám ten pocit," nakloní sa k nej Dean. „Prvá normálna izba, čo?"

Lorraine opäť len prikývne a vojde hlbšie do izby. Sadne si na mäkkú posteľ a pohladí prikrývku na nej. Dean stojí medzi dverami a usmieva sa na ňu.

„Nechám ťa, nech sa zabývaš. Som hneď vedľa, tak keby niečo, zabúš na stenu alebo zakrič."

Obaja sa zasmejú a Dean s rukou na kľučke vyjde von. Zavrie za sebou dvere a nechá Lorrie s jej vlastnými myšlienkami v izbe. V jej vlastnej izbe. Zvalí sa na posteľ a spokojne vydýchne. Aspoň na malý moment má život, po ktorom vždy túžila. Na malý moment sa stala súčasťou nejakej rodiny. Zavrie oči a o pár minút zaspí. 

A znova prichádzam s novou kapitolou😁. Chcela som ju vydať už skôr ale tak bola som moc lenivá😅. Každopádne by som vás chcela poprosiť🙏, aby ste mi do komentárov napísali, či chcete dve kapitoly za týždeň alebo len jednu. Musím sa zariadiť podľa vás. 😊

Ďakujem za votes, komenty a prečítania. 😘❤❤