Nephilim of the Winchester [SK]✔

ŠTYRIDSIATA PRVÁ KAPITOLA

Nevraživosť

Nadýchla sa a začala kašlať. Otvorila oči ale musela ich znova zatvoriť, pretože svetlo, ktoré prenikalo cez rozbité okná skladu, bolo príliš silné. Rukami sa dotkla zaprášenej zeme. Čierne šaty mala tiež špinavé. Nielen od prachu, ale na mieste pri srdci aj od krvi. Na čiernej to nebolo vidieť a krv bola už zaschnutá, ale ju to aj tak podráždilo. Calypsa sa postavila na nohy a s prižmúrenými očami si obzerala sklad. Držala sa za miesto, kde jej zostala jazva po anjelskej čepeli. Pamätala si len Lorrie, ako zabodáva čepeľ do svojho tela a potom nič. Len tma. Akoby sa ocitla v číro čírej tme. Stále ju dráždilo v krku a ona sa znova rozkašlala. Priložila si ruku pred ústa a vystrašene sa pozrela na svoju dlaň, na ktorej sa leskla tmavočervená tekutina.

Akoby jej tá krv otvorila nejaké neviditeľné dvere do včerajšieho dňa. Začali sa jej vybavovať myšlienky a obrazy. Všetko sa to nahrnulo a ona padla na kolená na zem. Bol to hurikán, ktorý ju zastihol nepripravenú. Pred očami jej behali obrazy. Lusknutie jej prstov. Náhly nával démonov. Ona v podobe Corrine ako mláti Jacka. Ona v podobe Runi ako mláti Deana. Lorrie. Čepeľ. Tma.

Prudko dýchala a nevraživosť v nej naberala na intenzite. Bola tak blízko. Chýbali minúty do toho, kedy sa mohla sťať mocnou. Kedy mohla Lorrie ovládnuť. Buchla päsťou do zeme. So zamračeným pohľadom si premerala sklad. Bola tam hromada tiel mŕtvych démonov. Nebolo jej ich ľúto ale pri pohľade na nich, pocit zlosti narastal. Prehrala s tak dokonalou a veľkou armádou. To nemohla byť pravda.

Započuje kroky z jej ľavej strany. Prudko otočí hlavu naľavo a zodvihne sa. Keď asi desiatim preživším démonom dôjde, že žije, rozbehnú sa k nej. Calypsa sa postaví a hlavu dá nabok. Poprezerá si doráňaných démonov a jej oči sálajú hnevom. Nezastavili ich? Prežili a nechali jej korisť kľudne odísť? Začala sa triasť od hnevu. Bola ako rozzúrený býk, ktorý si našiel svojho toreadora v červenom.

„Pani moja?" opýta sa placho démonka s červenými vlasmi. „Ste v poriadku?"

Calypse sa rozžiaria oči a démoni od nej na pár krokov odstúpia. Jediná červenovláska ostane stáť na mieste ako omámená. Sledovala Calypsine ruky. Pred chvíľou ich mala zaťaté v päste ale teraz boli otvorené. Voľne jej viseli pri tele a čo červenovlasú démonku tak ohúrilo, bola akoby zlatistá para, ktorá sa z jej mŕtvych druhov presúvala ladnými vlnami do Calypsiných otvorených dlaní. Žiara v jej očiach naberala na intenzite a spolu s ňou aj jej úškrn. Bol šialený. Tvorila ho len zloba a číre šialenstvo. Démonka začala ustupovať, keď si všimla tieňa za nephilimom. Démonke sa v očiach odzrkadľoval strach. Potkla sa o niečiu nohu a padla na zem, to jej ale nebránilo ďalej sa vzďaľovať od Calypsy a tým, čo videla za ňou. Ale nemala kam utiecť. A ani neutečie. Jej obrovské krídla postupne napĺňali celý sklad a žiara vychádzajúca z jej očí sa odrážala aj v čiernych očiach démonky.

Calypsine nohy sa odlepili od zeme. Krídla rozprestrela do plnej veľkosti a skríkla. Jej uši trhajúci hlas sa odrážal od stien skladu a rozbil posledné okná, ktoré zostali. Lampy nad ňou popraskali a ona ďalej kričala. Jej moc sa roznášala v pravidelných vlnách po celom priestore a dokonca aj v okolí skladu. Ak sa niekto nachádzal teraz v jeho blízkosti pochybovala, že by to prežil. Jej moc bola ničivá a ohromná zároveň. Mŕtvi démoni sa premenili v prach a preživší zas v zlatistú hmlu, ktorá smerovala do jej tela. Jediná, ktorá zostala bola červenovlasá démonka, ktorej po tvári začali stekať slzy, čo bolo zvláštne na takú bytosť, akou bola ona. Ale Calypsu to upokojovalo. Vidieť takú opovrhnutia hodnú bytosť, akou je démon, ako sa pred ňou krčí v strachu jej zvláštnym spôsobom dodávalo silu. Úsmev sa jej roztiahol a ona sa zniesla k zemi a podišla k démonke. Nemohla sa ani pohnúť, len omámene sledovala Calypsu ako sa k nej blíži. Chytila ju za bradu a nadvihla jej hlavu tak, aby jej hľadela do jej rozžiarených očí.

„Pýtala si sa, či som v poriadku," Calypsa sa zhlboka nadýchne vzduchu, ktorý bol cítiť jej mocou. „Mám sa oveľa lepšie ako v poriadku."

Stisne jej bradu a démonka zakňučí. Calypsa sa neprestávala usmievať. Až kým jej zlatými zahmlenými vlnami neprešla celá moc démonky do tela. Bolo to pre ňu ako droga. Démonka sa rozpadla na popol, ktorý Calypse zostal na rukách. Zamračila sa a oprášila si ruky. Potom sa so zamračeným pohľadom pozrela na dieru, ktorú mala v šatách. Akoby sa jej bála aj tá, hneď sa zacelila. Spokojne sa usmiala a posledný krát sa obzrela po sklade. Mala v sebe moc takmer všetkých démonov z pekla a veľkú časť z nej už vyčerpala. Sila démonov nebola pre ňu dostatočne dobrá. Potrebovala viac kvalitnejšej energie a bolo len jedno miesto, kde jej mohla získať dostatok. A nebude to ľahká cesta. Vedela, že pri hľadaní toho miesta minie aj zvyšok získanej moci. Ale na tom nezáležalo. To miesto jej moc obnoví a aj posilní. Musela ísť na samý koniec sveta a niečo jej vravelo, že práve tam bude mať namierené aj tá vzpierajúca sa časť. A ona nemala dôvod na to, aby ten hlas, ktorý jej to našepkal nepočúvla. Krídla mala stále rozprestreté a tak nimi len zamávala a odrazila sa od zeme. Zdvihol sa vietor, pozdvíhal lístie napadané na podlahe skladu a Calypsa zmizla. Keď dopadol posledný lístok na zem, nastalo ticho. Ticho, ktoré neveštilo nič dobré. 

Trochu kratšia kapitola ale snáď môže byť :D

Ďakujem za votes, komenty a prečítania :3