Nephilim of the Winchester [SK]✔

DEVÄTNÁSTA KAPITOLA

Dlho utajovaná pravda

„Kto?" opýta sa a srdce jej začne búchať rýchlejšie a rýchlejšie. Na túto chvíľu čakala dlho. Už dávno tušila, že Chuck nie je jej otcom, len si to nechcela priznať. Ale teraz, keď nastal okamih pravdy. Nevedela ako by mala zareagovať. Jediné, čo cítila bola nervozita. Bola napätá a on to videl.

Opäť sa ho snažila prečítať aby sa dozvedela odpoveď skôr ako vyjde z jeho úst. Ale vedela, že toto sa len z jeho očí nedozvie. Za to tam videla niečo iné. Akoby toto odkladal už priveľmi dlho. Akoby vedel, že táto chvíľa príde už pri jej narodení. Vedel to už dávno.

Lorrie sa postavila z postele a začal ju napĺňať hnev. On to vedel! Vedel to a nič jej nepovedal. Cítila ako sa v nej hromadí hnev. Celé tie roky to vedel a len na ňu hral divadlo. Vždy odsudzoval za divadielka Gabriela a čo robil on? Celý jej život bolo len klamstvo. Nič viac nežiadala, len pravdu a nakoniec vysvitne, že to čo dostala sú len lži.

„TY SI TO VEDEL!" vybuchne Lorrie. „Vedel si to a nič si mi nepovedal!"

„Lorrie," snaží sa ju upokojiť a ruky dá pred seba v obrannom geste, „nič som nevedel, prisahám."

„NEKLAM MI!" okríkne ho. „Prosím ťa, neklam mi! Sám dobre vieš, že to viem z očí vyčítať. Je to prekliatie, ktoré v sebe musím nosiť. Vždy keď sa niekomu pozriem do očí, vidím jeho pocity, cítim jeho bolesť, trápenie. Viem, čo kto cíti, bez toho aby som sa ich to musela opýtať, a ty to vieš, tak mi tu neklam do očí! Vieš čo cítim, keď sa na teba pozriem?"

Lorraine na neho hľadela ale on upieral zrak na svoje nohy. Pokrútil hlavou a ona sa prerývane nadýchla. „Cítim vinu. Áno, mal by si sa cítiť vinný! Dobre si vedel ako som chcela mamu, ako som chcela rodinu. Celý čas som ťa volala otcom a pritom môj pravý otec bol tu. Nie v nebi alebo v tej tvojej prekliatej simulácií. Bol tu na zemi! Preto si ma sem nechcel púšťať, čo? Bál si sa, že sa dozviem pravdu."

„Bál som sa, že by si ma opustila," povedal svojim nohám.

Lorrie zdvihla obočie. Takže kvôli jeho sebeckosti nemohla žiť s rodinou. Kvôli nemu nemohla poznať otca. Kvôli nemu sa zrodila Calypsa. Narástla v nej nová vlna hnevu a ona vedela, že tak rýchlo nepominie.

„Všetko toto je kvôli tebe!" skríkla. „Všetko! Ty si strojca našich osudov! Za všetko môžeš ty!"

„Lorraine," po prvý krát, za tú chvíľu, čo sa jej zdala ako večnosť sa na ňu pozrel. V očiach mal smútok a jej to bolo jedno. „Netvrdím, že to nie je moja vina. Ale musíš vedieť... Tvoj osud nepíšem. Nedokážem to, vymykáš sa mi a rovnako aj Jack."

„A to má byť ospravedlnenie? Vymykám sa ti?" opýta sa ho neveriacky.

„Aspoň vieš, že tvoj osud neriadim ja. Vždy, keď ho napíšem, zmeníš ho."

„To je teda úľava," odfrkne si. „Tak nevieš kedy si kýchnem a čo? Má mi to vynahradiť tých sedemnásť rokov, ktoré som strávila výukou a výcvikom? Má mi to vynahradiť, že som stratila otca?"

„Viem, že som spravil chybu," prizná si Chuck. „Ale neľutujem to. Neľutujem to a vieš prečo?"

Lorrie sa na neho vyzývavo pozrie.

„Neľutujem to pretože si bola v bezpečí," odpovie si sám.

„V bezpečí? No, nevypadá to, že by som bola teraz v bezpečí."

„To len dokazuje, že som mal pravdu," pokrúti hlavou. „Keby ťa nezobrali na ten lov, Calypsa by nevznikla."

„Prestaň to hádzať na nich!" okríkne ho. „Oni za to nemôžu! Nebolo to ich rozhodnutie, bolo moje!"

„Tak potom som ťa zrejme vychoval zle."

Lorrie to zasiahne. Akoby jej niekto vrazil do srdca anjelskú čepeľ. Jej srdce vynechalo pár úderov. Potom sa na neho vážne pozrela. Hľadel do zeme.

„Nikdy si ma nevychovával," povie až strašidelne pokojne. „Starostlivosť o mňa si zveril do rúk iných. Dina ma naučila všetko čo viem. Ona mi dodala múdrosť, nie ty! Gabriel ma naučil bojovať. On mi dal odvahu, nie ty!"

„Zachránil som ťa!" zamračí sa. „Zachránil som ťa pred Luciferom!"

„Keby si sa o neho postaral už dávno, žiadna záchrana by nebola potrebná. Mohol si ho zastaviť, už dávno."

„Nemohol a ty to vieš."

„Výhovorky," pokrúti hlavou Lorraine. „Si ako malé decko."

„Všetko, čo som spravil, som urobil pre teba. Aby som ťa ochránil."

„Pre mňa? PRE MŇA? Ak si ma chcel ochrániť, prečo si nezachránil mamu, keď bola ešte tehotná? Keď si ma chcel chrániť, kde si bol, keď nás dostal ten vlkolak a menič? Kde si bol keď mi bolo smutno?"

Otvoril ústa a zase ich zatvoril. Nemal slov a ona to vedela. Nevedel jej odpovedať, bez toho aby jej klamal a to zrejme nechcel riskovať. Vedel, že by to poznala.

„Odíď," zašepká a pozrie sa na zem.

„Lorrie..." podíde o krok k nej.

„Povedala som ODÍĎ!" znova na neho skríkne. „NENÁVIDÍM ŤA ZA TO ČO SI SPRAVIL! Nenávidím ťa! VYPADNI! CHOĎ DO PEKLA!!!"

Lomcoval ňou smútok a hnev zmiešaný dokopy. Oči jej zažiarili na zlato a pri jej výbuchu emócií sa zatriasol celý bunker. Vlasy jej viali a jediné, čo spravil bolo, že sa na ňu pozeral. Neutešil ju. Nepomohol jej. A potom sa otočil. Nechcela aby odišiel. Chcela aby tam s ňou zostal. Ale spravil to jediné, čo od neho očakávala. Obrátil sa problémom chrbtom. Jej sa obrátil chrbtom. Bral ju len ako problém, na ktorý sa vykašlal.

Pri dverách zastal a jej srdce poskočilo od radosti. Avšak neotáčal sa, iba tam stál.

„Je to Dean," bolo posledné, čo povedal, kým zmizol.

Lorraine si ľahla na posteľ. Schúlila sa do klbka a objala si kolená. Dala slzám voľný priechod. Vzlykala a slzy jej nechceli prestať tiecť. Nechal ju tam samú. Opustil ju. Cítila sa tak bezmocne. Nenávidela ten pocit. Tak moc ho neznášala. Nechcela plakať, nechcela smútiť kvôli nemu. Ale nešlo to. Bolo to niečo, čo nedokázala ovládať. Niečo, čo ovládlo ju.

Do izby vbehol Jack, keď si všimol Lorraine schúlenú na posteli podišiel k nej. Počul, že kričala. Cítil aj otrasy v bunkri. Vedel, že to spôsobila ona a keď sa dotkol jej ramena cítil, ako trpela. Ľahol si k nej a pritiahol si ju do objatia. Ona neprestávala vzlykať. Bola rada, že ho má, ale toto nedokázala potlačiť. Bolo to nad jej sily.

„Chceš o tom hovoriť?" spýta sa a jeho teplý dych ju pošteklí na uchu.

Lorrie iba pokrúti hlavou. Prehráva si zas a znova ich dnešný rozhovor. Bolo ťažké, zistiť pravdu po tak dlhej dobe a ešte ťažšie ju prijať.

Oči sa jej pomaly zatvárali. Bola unavená zo všetkého. Z celého žitia. Vedela, že keď sa zobudí nebude v poriadku. Ale bude sa snažiť cítiť lepšie. Bude sa snažiť tváriť, že je v pohode. Nechcela pridávať starosti svojej rodine. Nebude im pridávať ďalšie starosti. Bude sa usmievať a postaví sa strachu, postaví sa bolesti. Bude bojovať proti tým najtemnejším pocitom v nej. Bude sa brániť zubami nechtami aby ju nedostali do svojho područia. Pretože ona sa im už nepoddá. Už nikdy nedovolí aby ju ovládli.

Posledný krát sa pozriena Jacka. Zaspal skôr než ona. Dodával jej silu a ona sa jej nehodlalazbaviť. Tento krát ho nechala. Usmiala sa na spiaceho Jacka. Jeho prítomnosť juupokojovala. Čím dlhšie si to uvedomovala, tým lepšie sa jej dýchalo. Nadýchlasa a cítila pokoj. Nemusí predstierať, lebo bola šťastná. Konečne bolašťastná. A nikto jej to už nepokazí. Nikto jej to už nikdy nezoberie.

Tak pridávam ešte jednu. Dúfam, že sa páčila. Zajtra možno vydám ešte dve. Uvidím, či si nájdem čas :)  Ďakujem za podporu ľudia!!