V Poslednej Chvíli

8.

„Prečo tomu akosi nechcem veriť?" povzdychla som si. Sama som tomu len ťažko verila. Povedala som mu čo sa stalo v astronomickej veži aj to čo sa stalo s Goyleom a Crabbeom. „Áno Draco bol dnes za mnou a povedal mi čo sa im stalo. Môžem vás ubezpečiť že za to žiadne následky niesť nebude. O to ako to je možné sa vy láskavo nestarajte!" ohriakol ma hneď som sa sa nadýchla pre jasnú otázku. „Pozri Ginny teraz ti niečo poviem a ty ma pozorne počúvaj!" Povedal rázne pričom sa ku mne naklonil trochu bližšie akoby sa bál aby nás niekto nepočul. Odrazu jeho hlas nebol taký neprístupný a oslovil ma menom ako rovnocennú nie ako hlúpu žiačku, tak ako doteraz. 

„To čomu Draco čelí sa nedá nijako zvrátiť. Musí urobiť čo od neho temný pán chce pretože ak zlyhá jeho utrpenie bude horšie ako smrť. Zložil som jeho matke prísahu že ho ochránim a ak zlyhá urobím to za neho ale ani to mu nezaistí bezpečnosť pretože temný pán si určil podmienky jasne! Je to len chlapec, ktorý má jednoducho smolu a narodil sa smrťožrútovi ako je Lucius. Lenže nikto z nás s tým nič neurobí a Draco musí prijať svoj osud. Ak je pravda čo mi hovoríš a vaše...city sú obojstranné urobí všetko aby nezlyhal. Práve v tomto prípade bude plniť všetky úlohy len aby ťa ochránil. Takže mi povedz čo odo mňa vlastne chceš? Čo mám urobiť?" Opäť sa pohodlne usadil do kresla a nalial si pohár whisky, ktorý okamžite vypil. 

„Pomôžte nám utiecť. Vymyslíme plán ako nás Voldemort nikdy nenájde, ako nás nikto nikdy nenájde a my budeme slobodný na mieste kde na nás nikto nebude ukazovať prstom a nebudú hovoriť že sme smrťožrút a zrádkyňa čistej krvi dajte nám možnosť byť spolu." „Tak dobre." Odvetil jednoducho ale mne kameň zo srdca nespadol pretože som vedela že nás čaká príliš dlhá a zložitá cesta na to aby som sa mohla radosť už teraz.

„Hej Ginny!" unavene som zodvihla hlavu zo stola a snažila som sa spomenúť si kde vlastne som. Hermiona na mňa nechápavo hľadela z hrubou knihou herbológie v ruke. „Kedy si šla v noci spať?" Opýtala sa vyčítavo. „Neviem, o druhej alebo tretej ráno?  Sedela som v klubovni nemohla som spať." Zaklamala som už asi ôsmi krát tento mesiac. V skutočnosti som tak dlho sedela u Snapea skoro každý deň posledný mesiac. Niekde sme predsa začať museli. No a na moje sklamanie sme sa nikam neposunuli ale ja nestrácam nádej chce to čas a veľa práce.

Dohodli sme sa že o tom Dracovi zatiaľ nepovieme. On totiž vôbec neverí že je nejaká možnosť úteku z jeho situácie takže by si pohneval aj Snapea, ktorého pomoc naozaj potrebuje aj keď si to neuvedomuje. Mne sa samozrejem úspešne vyhýba no zakaždým cítim jeho pohľad. Na zápasoch, vo veľkej sieni keď sa s niekým rozprávam a dokonca aj v knižnici. Niekedy mám pocit že ho vidím zahnúť za roh keď sa odrazu obzriem ale nikdy si nieosm úplne istá.

„Vnímaš ma vôbec?!" Okríkla ma znova Hermiona keď sa ma na niečo pýtala ale mňa od jej hlasu odtrhol pohľad na Draca ktorý práve vošiel do veľkej siene. Bol strhaný a unavený. Pod očami mal veľké fialové kruhy a ledva sa držal na nohách. Sadol si za stôl vedľa Blaisea Zabiniho a Pansy Parkinsonovej. Rástla vo mne zlosť keď sa s ňou začal rozprávať. Podľa môjho názoru sedeli pri sebe až príliš blízko! „GINNY!" konečne som od nich odtrhla zrak. „HM?" skúsila som neprítomne. „Čo to dnes s tebou je? Pýtala som sa či so mnou pôjdeš dnes do Rokvillu." 

„Áno iste prepáč." ospravedlnila som sa úprimne. Nechcela som ju ignorovať ale nemohla som z tej potvory spustiť oči! Parkinsonová mu niečo pošepkala do ucha načo sa on uškrnul a niečo povedal no a potom to prišlo. Pobozkala ho. On sa ani nijako nebránil! Sedela som asi 5 metrov od neho a on ju bez hanby bozkával. Zamrazila som sa v pohybe a pustila som toast z ruky. Potom ako sa od neho odtiahla pozrela sa priamo na mňa a potom aj on. 

„Musím ihneď vypadnúť!" vyštekla som po Hermione zobrala som si svoju tašku a bežala som preč. „Hej Ginny!" „Vypadni mi z cesty!" vykríkla som na Rona, ktorý sa na mňa veselo vyškieral a vybehla som z veľkej siene. Vbehla som do dievčenských záchodov umrnčanej Myrty a zvalila som sa pod umývadlo. „OOO Ginny. Čo sa ti stalo?" Myrta sa takmer okamžite objavila v jednej z kabínok. „Nechaj ma Myrta!" zasyčala som cez slzy.

Ako som mohla byť taká hlúpa? Jedno precitnutie a už som si naivne myslela že mu na mne nebodaj záleží! Zachránil ma pred tými dvomi len z nutnosti pretože nie je hajzel ale nikdy mu na mne nezáležalo! A ja hlupaňa som sa do neho zamilovala! „Láska je zložitá." povedala Myrta zatiaľ čo poletovala okolo mňa. „Bola si niekedy zamilovaná Myrta? Predtým než si zomrela?" Opýtala som sa pričom som sa snažila potlačiť vzlyky. 

„Nie tak skutočne. Nikdy som nemala niekoho kto by ma miloval ale pred pár rokmi sem chodil jeden chlapec, ktorý tu so mnou trávil každý jeden deň. Škoda že nezomrel chýba mi. Vlastne ani neviem čo s ním je teraz." Myrta sa rozplývala pri pekných spomienkach a s plačom so smútku za tým chlapcom zmizla v záchode. Jej poznámky o smrti sú občas trochu zvláštne ale ja som si už akosi zvykla.

Opäť sa ozvalo buchnutie ale tentokrát to nebola Myrta ale vchodové dvere do záchodov. Posunula som sa viac po umývadlo aby ma nikto kto vošiel nezbadal. To som ale nevedela že ona tam išla práve preto že som tam ja. „Vieš nie si prvá, ktorá kvôli nemu roní slzy." Vyľakane som zdvihla hlavu k osobe, ktorá sa odrazu objavila vedľa mňa. „Čo chceš?!" vyštekla som a rýchlo som si utrela uslzenú tvár. „Ale si prvá, na ktorej mu naozaj záleží." sadla si vedľa mňa a rýchlo som ju s rukou zastavila skôr než by si poriadne udrela hlavu o potrubie pod umývadlom.