V Poslednej Chvíli

19.

„Aaaaaaaaa." Opäť som skončila vo vode. „Už ti to ide lepšie!" Zakričala Pansy a zdolala ďalšiu vlnu. „No to určite." Zavrčala som a znova som vyliezla na ten prekliaty surf! „Pansy mne už na dnes stačilo idem na breh!" Zakričala som na ňu a vrátila som sa na pláž. Ona ďalej surfovala a ja som sa unavene zvalila do piesku. „Baví ju to." Ozvalo sa odrazu vedľa mňa. „Hej až príliš." Zasmiala som sa a sledovala som Pansy ako elegantne jej to ide. Potom som si uvedomila že so mnou niekto hovoril na pláži pred naším domov....my predsa nemáme susedov, najbližší sú o niekoľko kilometrov. Prekvapene som sa otočila a nemohla som uveriť vlastným očiam. Vyskočila som na nohy a hodila som sa mu okolo krku. Ihneď som sa rozplakala. „Toto nebola pol hodina!" Povedala som naštvane a buchla som ho do ramena.

„Prepáč mi to Ginny." Povedal ľútostivo načo ma pobozkal. „Poď sem aj ty!" Povedala som so slzami a objala som Blaisea. „Ako ste sa sme dostali? Prečo teraz?!" Nechápala som. Prešli takmer dva roky! „Všetko vám vysvetlíme." Sľúbil Draco a museli sme vytiahnuť Pansy z vody. Ako ich zbadala keď sme na ňu kričali ihneď spadla do vody. Vybehla z vody a hodila sa po nich tak že všetci traja spadli na zem. Keď sa Dracovi podarilo pozbierať na nohy a objať ma okolo pása Pansy pobozkala Blaisea presne tak ako to povedala vtedy vo vlaku. „Vieš že si ešte krajšia ako si pamätám?" Opýtal sa jej Blaise s úsmevom a ja som videla ako jej zčerveneli líca.

„Takže vás držali v jeho sídle až kým nedošlo k vojne?" Opýtala som sa zhrozene. Smrťožrúti akosi čakali Dracovu zradu a pripravili sa na neho. Dumbledorea zabil Snape a hoci sa snažil jemu aj Blaiseovi pomôcť újsť nestihli to. Odviedli ich do žalárov vo Voldemortovom sídle kde strávili celý rok kým nezačala vojna. Narcisse sa podarilo presvedčiť Voldemorta aby chlapcov ušetril ale nedovolil im opustiť jeho sídlo. Keď sa začala vojna Narcissa ich pustila na slobodu. Obaja sa vrátili do Rokfortu na poslednú bitku. Voldemort padol ale oni boli aj tak považovaný za smrťožrútov a oboch ich na pol roka odviedli do Azkabanu. Na súde Harry a Hermiona vypovedali za ich nevinu. Obaja už vedeli o liste ktorý som im nechala a vedeli že mi Draco a Blaise pomohli ujsť. Oboch zbavili obvinení aj s Narcissou Malfoyovou.

Až teraz som sa dozvedela koľko mojich známych zomrelo vrátane môjho brata Freda. Bol už takmer rok po smrti a ja som to zistila až teraz. Vedela som že vojna si vyžiada svoju daň ale netušila som kto to bude...a nechcela som na to myslieť pretože by ma to zožieralo každý deň. Strávili sme na pláži niekoľko mesiacov kým sme sa rozhodli že je čas vrátiť sa domov. No ešte predtým.... „Pani Malfoyová." Oslovil ma Draco pri našej prvej večeri ako manželia a pozdvihol pohár so šampanským. „Pani Zabiniová." Zasmial sa Blaise a urobil to isté.  „Na nás." Povedala som hrdo a všetci sme si pripili.

„Tak čo ideme baliť veci?" Opýtal sa zvedavo Blaise keď sme dojedli. „Počujte... možno by sme s tým odletom mali počkať." Začala som opatrne. „Ako to myslíš? Nechceš ísť domov za rodinou?" Opýtala sa ma nechápavo Pansy. „Samozrejme že chcem ale nemôžem letieť." Priznala som sa a veľmi tuho som potláčala úsmev. „O čom to hovoríš stalo sa niečo?" Opýtal sa ma starostlivo Draco a chytil ma za ruku. „No....som tehotná." Priznala som sa a už som viac nepotláčala radosť. Draco neveriacky vyskočil na nohy. „My budeme mať dieťa?" Opýtal sa aby sa uistil či si z neho naozaj nerobím srandu. „Pane bože pane bože bábätko!" Kričala šialene Pansy pričom natešene tlieskala.

O 12 mesiacov

„Pripravená?" Opýtal sa ma Draco keď sme sa premiestnili pred brloh. „Nie." Odvetila som pravdivo. Pritúlila som sa k svojmu malému synčekovi Scorpiusovi a potom som ho podala zabaleného v modrej deke Dracovi. „Zvládneš to." Povedala uisťujúco. Jemne som zaklopala na vchodové dvere. Keď som začula rýchle približujúce sa kroky začala som sa chvieť. Otvoril mi Ron. Keď nás oboch zbadal čakala som že začne vrieskať a šalieť ale on si len úľavne vydýchol a silno ma objal. Potom sa za ním objavila mamka a keď ma uvidela začala plakať. „Ginny zlatko." Ocko si ma premeriaval či som to naozaj ja či som skutočná. „Asi by som vám mala predstaviť môjho manžela..." Začala som opatrne a ukázala na Draca. Stále sme stáli pred dverami domu ale teraz už všetci... všetci boli bratia a vrátane Harryho a Hermiony boli tam. Lepšie načasovanie sme si ani nemohli vybrať...

„A nášho syna...Scorpiusa." dodala som váhavo a čakala na ich reakciu. Harry bol prvý kto sa spamätal a videl že som zdesená z ich tichosti. Pristúpil k Dracovi a požiadal ho či si malého môže zobrať. Ten mu ho ochotne podal. Ako som zistila od toho súdu sa ich vzťah úplne zmenil. „Ahoj drobec." Pozdravil Harry milo a malý Scorpius sa jemne pomrvil. „Ukáž mi môjho synovca!" Ron k nemu ihneď priskočil a dožadoval sa Scorpiusa. „Nenaťahujte sa tu o neho vonku!!! Okamžite všetci dnu!" Zavelila mamka a všetci sme poslúchli. Bola som šťastná keď som videla ako sa moji bratia bavia s Dracom. Zo začiatku to bolo trochu zvláštne a neisté ale nikto sa s nikým nehádal a to bolo podstatné. Malého Scorpiusa všetci milovali!

Narcissa navždy zatvorila dvere manoru a otvorila Luciusove trezory. Kúpila tri domy...jeden pre seba a svoju sestru Andromedu ktorá prišla o manžela takže sa rozhodli ostať spolu , druhý pre nás troch a tretí pre Pansy a Blaisea ktorých rodičov zavreli do Azkabanu a oni ostali odstavený od všetkých ich peňazí za to že sa im vzopreli. Konečne sme mohli začať žiť život po akom sme túžili. Pokojný a spolu.

O 11 rokov neskôr

„Pripravený?" Opýtal sa Draco Scorpiusa, ktorý nervózne prešľapoval z nohy na nohu pred prechodom na nástupište 9 a trištvrte. „Rokfort budeš milovať miláčik." Ubezpečila som ho s úsmevom. „A nemôžem ísť ja keď Scorpius nechce?" Opýtala sa dúfajúc naša sedem ročná dcéra Cissy. Draco ju zdvihol na ruky a dal jej bozk na líce. „Nie princezná ty nám ešte nikam neodídeš." Obajala som Scorpiusa a zobrala som si Cissy od Draca. Chceli sme aby prvý krát prešiel na nástupište Scorpius so svojím otcom.

„A nezabudni nám písať! Ľúbime ťa!" Kričala som na syna keď sa vlak rozbehol. Ten mi s úsmevom kýval z okna až kým vlak nezmizol z dohľadu. „Bude v poriadku však?" Opýtala som sa zdesene. Draco sa len zasmial. „Ale prosím ťa, čo by sa mu už len mohlo stať v Rokforte?" Vymenili sme si veľavravné pohľady a obom sa nám v tej chvíli prehrali všetky zážitky z našich školských čias. „Vďaka, teraz som oveľa pokojnejšia." Povedala som ironicky a obaja sme sa rozosmiali.

„Poď princezná ideme domov." Zavelil Draco a naša dcéra si spokojne poskakovala z nôžky na nôžku. Mňa chytil okolo pása a pritiahol si ma bližšie k sebe. „O pár rokov odíde aj ona." Povedal smutne. „Možno by sme si mali urobiť ešte jedno bábätko." Navrhol a ja som prekvapene zastavila. „To myslíš vážne?" Opýtala som sa neveriacky. „Možno." S úsmevom mykol plecami a kráčali sme ďalej do nášho skutočného vysneného domu. Spolu. Tak ako sme si to sľúbili na začiatku.

KONIEC!