V Poslednej Chvíli

18.

„Si si tým naozaj istá?" Opýtal sa ma Draco už po stý krát. „Áno." Odvetila som presvedčene. Bolo 28 júna. Dva dni do konca školy. Náš plán bo premyslený do posledného detailu a to aj za pomoci Draca a Blaisea. Mňa čakala ťažká úloha. Rozlúčiť sa so svojou rodinou. Už niekoľko mesiacov mi chodili výhražné listy. Smrťožrúti zistil čo sa stalo v tom dome a ja som zabila troch z nich takže som bola jasný cieľ. Moja rodina o ničom nevedela nechcela som ich znepokojiť. Ale teraz bolo načase ku všetkému sa priznať. Písala som ten list niekoľko hodín. Hľadala som správne slová. Vedela som že prvý ho bude čítať Ron.

Musela som to urobiť iná cesta už nebola. Povedala som v tom liste o všetkom čo sa tento rok stalo. Povedala som im o Dracovi aj o tom že musím zmiznúť. Že budú možno počuť o mojej smrti... možno to bude aj pravda ak náš plán nevinde ale ak áno budem žiť niekde ďaleko v bezpečí a jedného dňa sa znovu stretneme. Rozlúčila som sa s každým na kom mi záležalo aj keď som vedela že to nestačí...jeden list.

Pansy zabila Luciusa Malfoy a bohužiaľ Nottovci vedeli o nej aj o Blaiseovi že boli v ich dome...hodili na nich aj Theodorovu smrť. Takže sme v tom boli všetci spolu. Ostávalo nám jediné. Zmiznúť. Zomrieť. „Stretneme sa o pol hodinu neboj sa." Zašepkal Draco pričom ma hladil po líci. „Dávaj si pozor prosím." Žiadala som ho zdesene. Merlin ako veľmi som sa o neho bála aj keď sme mali jasný plán. „Hneď som pri tebe." Dal mi jemný bozk a vrátil sa do hradu. „Tak poďme." Zavelil Blaise a zobral Dracov zbalený kufor. Nenápadne, držiac sa v tieni sme dorazili na vlakovú stanicu v Rokville. Lístky ame mali kúpené už dva týždne dopredu na falošné mená aby sa nedalo zistiť kam ideme.

Sedeli sme v zastavenom vlaku a čakali na Draca. Bolo 5 minút do odchodu.  Nervózne som si pukala prsty. Po chvíli ma Pansy chytila za ruky so slovami: „Upokoj sa príde." 3 minúty do odchodu. Napriek tomu ako sa ma Pansy snažila upokojiť aj na jej tvári som zazrela obavy. „Idem za ním." Vyhlásil Blaise a vstal zo sedačky. „Nie! Máme plán!" Vykríkla Pansy. „Seriem na plán Pansy idem po neho, nenechám ho tu samého. Vieme kde idete prídeme za vami len sa nezastavujte!" Prikázal nám a už už chcel chcel vybehnúť z kúpe ale ešte sa rýchlo otočil, priskočil k Pansy a vtisol jej na pery bozk. Ona prekvapene vyvalila oči a nebola schopná povedať ani slovo.

Pozrela som z okna, vlak sa začal rozbiehať a práve vtedy Blaise vyskočil na nástupište. S pripraveným prútikom bežal po kamennej ceste späť k hradu. „Čo to bolo?" Opýtala sa ma Pansy šokovane po chvíli keď vlak opustil Rokville. „To som sa chcela opýtať ja teba! Kedy si mi o tom chcela povedať?!" Ohriakla som ju vyčítavo ale z jej výrazu mi bolo jasné že ona o Blaiseových pocitoch nevedela. „Cítiš to rovnako?" Bola som rada že sa nebavíme o tom čo sa stalo, prečo Draco neprišiel včas. Možno sa len zdržal, hovorila som si v duchu. Len malá komplikácia. „Ja neviem. Blaise je skvelý stále sa o mňa zaujíma a je milý a stále pri mne sedí a sleduje ako sa učím a usmieva sa a..."

„Stačilo povedať áno páči sa mi a dám mu šancu." Prerušila som ju so smiechom. „Hneď ako ho uvidím pobozkám ho!" Povedala presvedčene. Potešilo ma to. Pansy a Blaise sa k sebe hodili. Navyše to boli moji priatelia takže ma to potešilo za oboch. S Pansy sme po troch hodinách dorazili do cieľovej stanice. Do Londýna. Vystúpili sme, zobrali sme všetky kufre a ponáhľali sme sa na autobusovú stanicu. Vďaka Hermione som vedela ako funguje muklovská doprava takže sme nemali väčší problém nájsť správny autobus na letisko. „Ginny si v poriadku?" Opýtala sa ma kamarátka keď sme prešli prvou letiskovou kontrolou. Nebola som. My dve sme boli len krôčik od nového života a naši chlapci boli stále v nebezpečenstve a my sme o nich nič nevedeli.

„Slečna ak chcete odletieť musíte ísť do lietadla." Pansy stála pri presklenom okne a pozerala na ľudí ktorí prichádzali na letisko. „Pansy musíme ísť. Sľúbili sme im to." Pripomenula som jej a zotrela som jej slzy z líca. „Tak poďme." Povedala zlomene a neochotne sme nastúpili. O 12 hodín sme pristáli na národnom letisku v Dominikánskej republike. „Je to nádhera." Prehlásila som keď sme dorazili k domu na pláži. Bol to dom Pansynej tety ktorá zomrela pred pár rokmi a Pansy jej najobľúbenejšia a jediná neter a jej rodičia o tom nevedeli keďže sa s tetou nerozprávali takže nikto nevedel o tom že Pansy zdedila dom. To bola naša výhoda a jediné miesto kam sme mohli újsť „Tak poďme vybaliť." Povedala som aby sme da zase vyhli myšlienkam na Draca a Blaisea, hoci sme na nich mysleli každý deň, každý chvíľu...

„Pansy idem rozložiť deku!" Zakričala som a vyšla som na terasu. Boli sme tu už rok a sedem mesiacov. Postupne sme si zvykli na život na pláži v teplej krajine. Každý deň sme mali výčitky pre to že sme sa tu my dve dostali a oni nie. Nevedeli sme čo je s nimi či... ešte vôbec žijú. Netušili sme aká je situácia v Anglicku. Žili sme medzi muklami a prútiky sme od toho dňa nepoužili. Boli odložané pod uterákmi v skrini. Z terasy som zbehla na pláž kde som rozložila deku a položila na ňu misu s ovocím. Často sme jedli na pláži. Páčilo sa nám sedieť v piesku a cítiť tú typickú vôňu mora. Bola to nádhera, hoci nás po nociach trápili nočné mory. Dohodli sme sa že sa tam viac nevrátime. Chceli sme aby sme zistili čo sa tej noci pokazilo ale priveľmi sme sa báli.

„Už sa to nesie!" Zvolala Pansy s úsmevom a položila medzi nás misu s morskými plodmi. „Tak čo Ginny dnes sa už na to cítiš?" Opýtala sa s úškrnom. Neveriacky som pretočila očami. Každý týždeň sa ma aspoň jeden krát pokúšala presvedčiť aby sme išli surfovať. Bol to fascinujúci muklovský šport ale akosi som sa na to necítila. Nepáčila sa mi predstava že ak neudržím rovnováhu stiahne ma voda a vynorím sa až kto vie o koľko metrov ďalej. Tak to nie ďakujem. „Ale no taaak žijeme na ostrove a ešte ani raz sme nestáli na surfe!" Povedala panovačne. „Dobre dobre hneď zajtra." Súhlasila som zlomene. „Super!" Zvískla nadšene Pansy a pustila sa do jedla.