V Poslednej Chvíli

5.

„Takže máš úlohu od Voldemorta?!" Opýtala som sa do ticha chodby takže sa to hrozivo ozývalo. Zastavil a stál chrbtom asi 5 metrov odomňa. „Draco povedz mi prečo to robíš?" Opýtala som sa ale on sa ani len neotočil. Podišla som k nemu a chytila som ho za rameno. „Pretože musím." Povedal chladne a chytil mi ruku ktorú som mala stále položenú na jeho ramene. Jeho ruka bola ľadová a pri tom dotyku mi chlad prešiel celým telom. Otočil sa ku mne ale ruku mi stále držal. „Nemusíš ak to nechceš." Zašepkala som a on sa uchechtol. „Iste robím to aj keď nemusím.... nečakám že to pochopíš, nikto to nechápe." Vtedy sa ozvali kroky a on mi rýchlo pustil ruku. Keď som sa obzrela zistila som že sú to len mladší študenti z večierku. Otočila som sa späť na Malfoya ale....bol preč. Nebolo po ňom ani stopy.

„Harry?" Zastavila som ho tesne predtým ako chcel ísť spať. „Nemohla by som si požičať mapu?...Kvôli Lune." Dodala som rýchlo. „Iste." Odvetil a ihneď mi po ňu zbehol do izby. Zašila som sa ma jednej z prázdnych chodieb a hľadala som jediné meno. Čoskoro som ho aj našla. Práve odchádzal zo slizolinskej klubovne. „Kam to ideš?" Opýtala som sa sama seba a rýchlo som sa vydala za ním. Bola som od neho len pár chodieb keď som zbadala dva mená idúce priamo na mňa. Jediné čo som stihla urobiť bolo odložiť mapu. „Ale ale pozrime sa koho to tu máme." Povedal škodoradostne slizkým hlasom.

Bolo to to odporné prerastené prasa Goyle a s dievčinou v mojom veku, bola z bystrohlavu. Plakala, mala rozmazané oči od špirály a roztrhanú košeľu. „Zdá že naše potešenie sa zdvojnásobí." Ozvalo sa odrazu za mnou a niekto ma schmatol za ruky tak že som sa nemohla ani pohnúť nech som zo sebou hádzala ako som chcela. „Pustite ju stačím vám ja." Povedala som prosebne pri pohľade na to úbohé dievča. „OOOO aké šľachetné." Smial sa Goyle pričom prudko trhal s tým dievčaťom ktoré sa bálo čo ju čaká čoraz viac. „No musím nesúhlasiť necháme si vás pekne obidve." uškrnul sa a dali sme sa do kroku. Ťahali nás s prútikmi priloženými pri krku až na siedme poschodie kde bolo niekoľko prázdnych učební kam nikto nechodí.

„Ty pôjdeš prvá zlatko." Zašepkal jej Goyle priamo do tváre a ona sa rozplakala ešte viac. Mňa priviazal jednou kravatou o nohu mohutného stolíku a druhou mi zaviazal ústa. „Prosím nechajte ma!" Kričala ale čoskoro umlčali aj ju. Už som plakala aj ja. Hodili ju na zem a Crabbe ju držal tak že sa nemohla ani pohnúť. Zvíjala sa od hrôzy aj bolesti keď jej vyzliekli nohavice. Chcela som kričať ale nemohla som, nemohla som jej nijako pomôcť a vedela som že ďalšia na rade som ja. Goyle si stiahol nohavice ku kolenám a kľakol si ku nej. Chcela som zavrieť oči nedokázala som sa na to pozerať ale potom som zachytila jej pohľad... ako veľmi trpela pretože presne vedela čo sa bude diať a nemohla s tým nič urobiť.

„Goyle!" vykríkol odrazu Crabbe. Odtrhla som zrak od jej uslzených očí a zbadala Goyla ktorý začal krvácať na rôznych častiach tela. Všade sa mu otvárali rany z ktorých sa valila krv. Ležal na zemi a cukal sa od bolesti. Bolo to akoby do neho niekto nestále rezal znova a znova a on len krvácal a stále bol pri vedomí. Crabbe okamžite spanikáril zdvihol prútik a splašene sa obzeral okolo seba. Zrazu sa objavil dym. Preletel okolo mňa a narazil do neho tak že plnou silou preletel cez lavice až do okna ktoré sa v momente rozletelo na milión malých kúskov. Crabbeov krik sa ozýval až kým neprišla rana ktorá znamenala že dopadol na zem. Goyle už len chrčal a netrvalo dlho a posledný krát vydýchol.

Dievčina začala kričať keď sa dym objavil vedľa nej a z neho sa vynorila osoba. „Už je to dobré nekrič, pomôžem ti." Povedal starostlivo a a chcel sa jej dotknúť ale ona panikárila. „Neboj sa ja ti neublížim." Povedal jemne a podal jej, jej nohavice. „Už si v bezpečí." Zašepkal pričom ju objal. Tuho sa ho držala a plakala. Tentokrát od úľavy pretože ju sekundy delili od hrôz na ktoré by nikdy nezabudla. Na chvíľu sa od nej odtiahol a rozviazal ma. „Čo ti urobili?" Opýtal sa pričom zatínal zuby. „Nič." Vydýchla som a ani som si neuvedomovala že aj mne po celý čas stekali po tvári slzy. Vrátil sa k dievčaťu a zobral ju do náručia. „Odnesiem ťa do tvojej izby dobre?" Opýtal sa jej potichu a ona len chabo prikývla. Pozrel sa na mňa a ja som sa k nim ihneď pridala. Teraz by som nedokázala byť sama.

Bez slova sme ju odniesli až do jej izby kde už všetci spali. „Ďakujem. Si môj anjel." Povedala mu keď ju starostlivo položil na posteľ a prikryl. „Už sa ťa nikdy viac nedotknú. Nesmieš o tom ale nikomu povedať dobre? Keby si sa chcela porozprávať príď za mnou." Povedal a ona ho opäť silno objala a ešte niekoľko krát zašepkala slovko ďakujem. Potom sme sa rýchlo vytratili z bystrohlavskej veže. „Zachránil si nás." Povedala som do ticha na prázdnej chodbe. „Dotkli sa ťa?" opýtal sa ma vážne a v jeho očiach sa blýskalo. „Nie." Priznala som zlomene a zase sa mi chcelo plakať. „Prečo si tam bola? Prečo nie si vo svojej izbe?" Sklopila som zrak k zemi. Čo som mu mala povedať? Chcela som ťa ísť sledovať?

„Chcela som sa len prejsť, byť chvíľu sama." Zaklamala som. „Naozaj ti neublížili?" Opýtal sa už jemnejšie a chytil ma za ramená. „Nie, zachránil si ma." Povedala som a jemne som sa usmiala. Na mojej uplakanej tvári to zrejme vyzeralo dosť biedne. „Tak ako si ty predtým zachránila mňa." Zašepkal a ja som sa veľmi čudovala že to pripomenul. „Odprevadím ťa do izby." Navrhol a zase mi dal svoju mikinu okolo pliec. „Draco?..." Opýtala som sa skôr ako vykročil, „...Nemohla by som dnes ostať s tebou?" Prosebne som mu pozrela do očí a videla som ako precitol.