V Poslednej Chvíli

6.

Vrátili sme sa do učebne kde sme museli odlevitovať Goylovo telo a odpratať tú krv. Ukázala som Dracovi mapu aby sme mohli bezpečne ísť aj po Crabbea ktorý ležal v tráve smerom na zúrivú vŕbu. Oboch sme ich odlevitovali do zakázaného lesa. „Tu ich nikto nanájde, pretože z nich nič neostane." Povedala som keď sme sa dostali neďaleko od územia Aragoga, Hagridovho milované pavúka. Hagrid tvrdí že je už veľmi starý ale zato jeho veľká rodinka má síl až až a za toto sa potešia. Nechali sme tam ich telá a vrátili sme sa k hradu. „Ako sa cítiš?" Opýtala som sa ako prvá po dlhých minútach ticha. „To sa pýtaš ty mňa?" Odvetil neveriacky ale myslím že presne vedel o čom chcem hovoriť. „Zabil si ich." Pripomenula som mu načo sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu.

„Zaslúžili si to...keby som to neurobil tak by teba a to dievča..." Zarazil sa a ja som za to bola rada. Nechcela som aby to vyslovil nahlas. „Bude to naše tajomstvo." Navrhla som a jemne som sa usmiala. Nikdy by som o tom nikomu nepovedala. Bola to veľmi temná doba a aj takéto tajomstvá ukrývala. „Povedala si že chceš dnes ostať so mnou." Začal a ja som prikývla. Chcela som byť s ním. Neviem či z vďaky alebo preto že som sa pri ňom cítila odrazu tak v bezpečí že som sa ani sekundu nebála keď sme kráčali lesom s dvomi mŕtvolami.

„Čo povedia tvoji spolubývajúci keď ma tu ráno uvidia?" Opýtala som sa šeptom keď sme potichu vchádzali do jeho izby. „Theo a Blaise? Nedovolia si nič nepovedať, budú príliš v šoku...a Crabbe a Goyle sa už nevrátia." Zašepkal a ukázal mi svoju posteľ. Ľahla som si k nemu pričom som si hlavu položila na jeho hruď. „Môžem sa pozrieť na to znamenie?" Opýtala som sa do ticha. „Prečo?" Nechápal. „Chcem ti ukázať že ja sa toho nebojím, ani si nemyslím že si preto zlý človek." Zodvihol ruku a vyhrnul si košeľu. Bruškami prstov som jemne prešla po znamení a cítila som ako sa pri tom Draco nepokojne chveje. „Nehnusí sa ti to...nehnusím sa ti ja?" Opýtal sa ma keď som stále neodtiahla ruku. „Nie." Odvetila som jednoducho a zdvihla som k nemu zrak. Vo svite mesiaca mu krásne žiarili oči. Videla som ho v inom svetlo ako posledné roky...videla som aký naozaj je.

„Dokáž mi to." Vyzval ma a ja som ani sekundu neváhala a pobozkala som ho. Zrejme to ani on sám nečakala pretože mu trvalo niekoľko sekúnd kým mi začal bozky opätovať. Nadvihol sa nado mňa a jemne ma hladil po líci. Potom sa odrazu odtiahol a znova si ľahol. „Nechceš pokračovať?" Opýtala som sa, pretože ja som chcela. Túžila som po ňom. Vždy som si myslela aký je tvrdý a drsný ale keď sa ma dotýkal keď ma bozkával, bol nežný a jemný a pod každým jeho dotykom som sa roztápala. „Chcem ale...nezaslúžim si ťa Ginny. Práve som zabil dvoch ľudí a...čoskoro zabijem ďalšieho." Zmätene som sa posadila. „To je tá tvoja úloha o ktorej si hovoril so Snapeom? Máš niekoho zabiť?" Rýchlo som si vedela spočítať dve a dve. Najprv som sa zhrozila ale keď som počula ako mi to hovorí, keď som sa na neho dívala...ja neviem ale jednoducho som nemohla byť naštvaná nemohla som vstať a újsť od neho. Potreboval ma tam.

„Prečo to musíš urobiť?" Odvrkol si a uložil sa na vankúši tak že mi pozeral priamo do očí. „Lebo inak Voldemort zabije moju mamu, môjho otca, mojich priateľov a nakoniec až potom ako uvidím ako jeden po druhom umierajú sa možno zmiluje a zabije ma skôr než sa zabijem sám." Moje oči opäť zaplavili slzy. Boli sme len deti a on mal pred sebou takú úlohu také rozhodnutie ktoré ovplyvňovalo životy mnohých ďalších. Jediné východisko pre neho bola smrť. „Ak by nás tu niekto z nich takto videl...zabili by aj teba." Dodal ale ja som necítila strach. Cítila som že on má strach o mňa pretože niekto mohol zistiť že...že mu na mne záleží? Nahováram si to ale ku mne naozaj niečo cíti?

„Nikto mi neublíži kým som s tebou." Povedala som a jemne som mu položila dlaň na líce. Vtlačil mi na ňu jemný bozk a pritiahol si ma bližšie. „Nechcem ťa ohroziť Ginny pre jednu noc." Povedal čo ma dosť nahnevalo. „Myslíš že ti to hovorím preto aby som sa s tebou mohla vyspať? Chcem ti pomôcť pretože si nezaslúžiš takto trpieť a nikto to zjavne nevidí a nechápe ale ja áno a v ohrození som tak či tak ako vidíš ani škola nie je bezpečná v tejto dobe nie je bezpečné nič a aj keby ma to stálo život chcem aby si vedel že ja ti verím a nesúdim sa pre toto." Chytila som ho za ľavú ruku a on so sebou zase trhol. „Chystám sa urobiť hroznú vec." Chápavo som prikývla. „Ja ju urobím s tebou." Povedala som rozhodnuto a jemne som ho pobozkala. Potom sme sa o tom už nerozprávali. Nepýtala som sa koho má zabiť ani ako to chce urobiť. Pritúlila som k nemu a v jeho objatí som zaspala.

Keďže bola sobota nestresovala som koľko je hodín keď som sa zobudila. Vedela som že dnes hráme zápas ale na to som mala dosť času. „Dobré ránko." Ozvalo sa odrazu a ja som sa prudko posadila. Z vedľajšej postele sa na mňa škeril Blaise Zabini. „Dobré." Odvetila som spokojne. „Blaise radím ti odpusť si všetky blbé poznámky ktoré chceš povedať." Zavrčal po ňom zaspato Draco ktorý sa tiež práve zobudil. „Nechcem byť odporný ale mala by si odísť pretože sem za chvíľu nabehne zvyšok tímu a pokiaľ nechcete aby celá škola do hodiny vedela že si tu spala..." Začal akoby nič a ja som si uvedomila že má pravdu. Za chvíľu sa naplní klubovňa aj chodby a len tak ľahko neprekĺznem bez toho aby si nikto nevšimol odkiaľ idem.

„Uvidíme sa po zápase." Povedala som Dracovi a rýchlo som sa obula. „Počkám ťa pri šatniach keď všetci odídu." Navrhol a aj som vedela že odteraz ma už nikam nepustí samú, po tom čo sa stalo včera v noci. Nie že by mi to vadilo. Potešilo ma aký je starostlivý. „Ahoj." Pozdravila som a ešte som sa rýchlo naklonila pre jemný bozk na rozlúčku. Spokojne som žmurkla na Zabiniho ktorí sedel na svojej posteli s vyvalenými očami neschopný slova.