V Poslednej Chvíli

7.

„Počkám ťa Ginny?" Opýtala sa ma Angelina keď odchádzala po zápase zo šatne. Vyhrali sme. Dalo sa to čakať, slizolinský tím bol akosi mimo odkedy Draco prestal hrať. Nemali poriadneho kapitána a zároveň stíhača. Bola to veľká škoda ale on mal teraz oveľa väčšie problémy než hlúpu hru. „Nie len choď ešte nie som ani oblečená." Povedala som s úsmevom a čakala som pár minút kým odišla aby som si bola istá že je už určite v hrade. Ona bola posledná kto tu ostal takže som si zobrala veci a konečne som mohla odísť s istotou že tu Draco už bude čakať.

„Ahoj." Pozdravila som natešene. Stál v tieni ale hneď ako ma zbadal jemne sa usmial. To bol u neho obrovský pokrok keďže sa stále len mračil. „Kam to ideme?" Opýtala som sa po dlhých minútach ticha ako sme kráčali prázdnymi pozemkami. „Nikam...len ideme vpred." Odpovedal neprítomne a nechal snehové vločky padať mu do tváre, práve začínalo opäť snežiť. „Od čoho utekáme?" Opýtala som sa dúfajúc že mi povie niečo viac o svojej tajnej úlohe. „Od tohto života." Zašepkal a zastavil na kraji jazera. Chytil ma za ramená a otočil k sebe. Jemne ma pohladil po líci pričom sa mi stále pozeral do očí.

„A aký je ten iný život?" Vyzvedala som spýtavo. Predstavovala som si aké by to bolo keby sme tu stáli v iných časoch. Keby nebol žiadny Voldemort, žiadna vojna ani smrťožrúti. Keby sme boli len deti ktoré ani nevedia čo k sebe cítia, len stoja pri jazere a užívajú si pokojný večer spolu. „Krásny a slobodný. Stojíme na brehu jazera a okolo nás prechádzajú ľudia bez toho aby po nás zazerali že sa držíme za ruky a že ťa bozkávam zakaždým ako sa na mňa usmievaš pretože zase hovorím nejaké hlúposti aby som ťa zaujal."

Nad tým som sa zasmiala načo urobil presne to čo povedal a pobozkal ma. „A pri akom jazere to sme?" Zašepkala som pomedzi bozky. Posadili sme sa na kraj móla a sledovali zamrznutú hladinu. „Neviem. Niekde ďaleko kde sme predtým ešte nikdy neboli. Je tam teplo, obaja žmúrime oči pretože nás oslepuje slnko zatiaľ čo sedíme na móle s ponorenými nohami vo vode. Potom poviem nejakú uštipačnú poznámku a ty ma za trest ošpliechaš vodou. Jasné že si to nenechám len tak a tak sa začneme naťahovať až obaja skončíme vo vode sprevádzaný nechápavými pohľadmi okoloidúcich. Nám to ale nevadí pretože sme spolu ďaleko od všetkého zlého a..."

„Draco..." Prerušila som ho pričom som sa prestala usmievať. Chytila som ho pevne za ruky a hľadala som v jeho očiach odpoveď na moju nasledujúcu otázku: „Budeme mať niekedy taký život? A...budeme tam spolu? Budeme spolu sedieť pri jazere a držať sa za ruky?" Odvrátil odo mňa zrak a zadíval sa na mesiac. „Ty áno ale ja zrejme nie. Môj život je už jasne predurčený." Nebola to pravda. Nemohol strácať nádej, nikto nie je na nič preurčený môže si vybrať svoju cestu. „Nemusí to tak byť." „A ako to môže byť? Povedz čo mám robiť? Nerozhodujem len o svojom živote. Nechcem mať na rukách krv tých ktorých milujem. Prosím pochop ma Ginny ja ti nemôžem dať to čo odo mňa očakávaš."

Po lícach mi stekali slzy. Nedívali sme sa na seba. Naše pohľady smerovali k oblohe a na zamrznuté jazero. Vedela som čo mi tým chcel povedať a nemohla som s tým nič urobiť. „Je mi to ľúto Ginny...mal by som ísť, je neskoro." zašepkal pričom sa rozhodnuto postavil. Pomohol mi vstať a bez slova sme kráčali k hradu. „Povedz mi keby existovala možnosť byť v inom svete, inými ľuďmi...odišiel by si teraz?" opýtala som sa so slzami na krajíčku keď ma doprevadil k chrabromilskej klubovni. „Nikdy by som od teba neodišiel." odpovedal jednoducho a odišiel pretože toto nebol ten pekný život, v ktorom sme mohli byť spolu. Nechcela som ísť spať, asi by som ani nedokázala zaspať, stále by som mala pred očami jeho tvár. Sadla som si na zem ku krbu a sledovala som oheň. 

Neviem koľko času ubehlo. Premýšľala som čo všetko by bolo inak keby nebolo Voldemorta. Koľko životov by nebolo zničených každým dňom a koľko utrpenia by nikdy nepostihlo nevinných ľudí. Nie. Takto to nemôže skončiť. Voldemort nemôže vyhrávať vo všetkom. Niečo bude vždy silnejšie ako on v akomkoľvek čase. Láska. Je to klišé? Možno ale čo iné nám okrem toho už ostalo? Čo iné môžeme urobiť aby sme sa nadobro nezbláznili okrem toho že sa budeme milovať? Čo iné môžeme inému dať ako samých seba? Je to jediná istota ktorú máme. Istota že nás má niekto rád i keď môžeme každým dňom všetci umrieť. Stále umrieme s pocitom že sme niekoho mali a náš život neuplynul do prázdna. Niekto si na nás pamätať bude. Niekto na nás tam hore čaká. Nie. Nemôžem sa vzdať. Ak zomriem budem ho čakať. Ak umrie on pôjdem za ním pretože tam nebude žiadny Voldemort, nikto kto nám môže ovládať....život? 

„Profesor Snape!" hlasno som klopala...no dobre trieskala som na dvere jeho kabinetu v žalároch a čakala som kedy konečne otvorí. „ČO JE?!" Vyštekol keď konečne vyletel z dverí. „Viem že je Draco Malfoy smrťožtúť a viem že aj vy! Musíme mi pomôcť!" Povedala som presvedčene načo som ho značne vyviedla z miery. „Poďte dnu slečna Weasleyová." Zasyčal odmeraným hlasom a odstúpil od dverí. Pozorne som si prezrela jeho komnatu. Všetko bolo tmavé, všade boli len knihy a pergameny. V krbe horel oheň a pred ním boli dve kreslá. Na stolíku medzi nimi bola položená otvorená fľaša ohnivej whisky a jeden naliaty pohár. Takže vôbec nespal. Len čakal že ma to prestane baviť a odídem. „Čo chcete slečna?" opýtal sa ma narovinu. Zvalila som sa do kresla oproti jeho a čakala som kedy si sadne aj on. Po chvíli ticha to konečne urobil. Zjavne vedel že nemá moc na výber. 

„Ide o Draca. Musíte mi povedať akú úlohu mu dal Voldemort! Musím mu pomôcť skôr ako ho to zničí." Snape nechápavo zodvihol obočie. „Prečo sa konktrétne vy staráte o blaho pána Malfoya?" opýtal sa zase nezaujato. Vedela som čo mu chcem odpovedať ale na chvíľu som sa zastavila aby som samú seba uistila či to myslím naozaj vážne. „Pretože ho asi milujem." Snape zodvihol svoj pohár a vypil jeho obsah.