the waiting heart.

love me harder i.

Ako zvyčajne som sedela za stolom v kuchyni, sledujúc svoj obrátený obraz v odraze lyžice. Po včerajšej noci mi do reči príliš nebolo. Dôvod je jednoduchý. Vidinu smrti som nedokázala odstrániť z mysle.

Calum sa naťahoval so Saritou, kto z nich mi pripraví raňajky. Zrejme chcel odľahčiť atmosféru, za čo som mu vďačná, no nebola som hladná. Ticho som vnímala ako sa k sebe správali. Akoby sa poznali veky...

„Ale no tak, raňajkuje to isté neprestajne už šestnásť rokov!“ vyhŕkol zrazu Calum detinsky.

Sarita sa zasmiala „Chceš tým povedať, že varím každý deň to isté?“

„Pravdaže!“ presviedčal ju, súperiac o miesto pred sporákom.

Mimovoľne som sa usmiala. Nepríjemný pocit mi bránil v smiechu, i keď by som sa rada zasmiala. Je úžasné, ako sa o mňa chce Calum starať. Kiežby som to tak nesťažovala a takisto sa mohla tváriť, že sa nič nedeje...

Ich hlasy vybledli aj napriek tomu, že pokračovali v škriepení sa. Prestala som ich vnímať a znova som upriamila svoj pohľad na príbor v ruke. Tentoraz som ho otočila a videla tak ten správne otočený odraz.

Nič iné sa mi tak hrozne nevotrelo do mysle ako predstava Calumovej smrti. Chcela som sa brániť, no stále tam bol on a ja, naše nebijúce srdcia. Premýšľala som nad tým ako sa cíti umierajúci človek. Bude moja smrť v niečom iná? Ako to chce jeho otec urobiť?

Pevne som pritisla viečka, počítajúc do desať. Došľaka, je predsa choré premýšľať o niečom, čo sa nemusí stať. A ja by som mala dúfať, nestrácať nádej. Nasledovať Calumov príklad a užívať si pokiaľ sme nažive.

Osem, deväť...desať. Otvorila som oči, nechávajúc lyžicu vypadnúť z mojej dlane. Náhle som vstala a otočila sa k Sarite a Calumovi. Zistila som tak, že sme ostali sami. Sarita sa zrejme vzdala a odišla.

Nastrojila som úsmev, ktorý som zvykla používať pri Fletcherovi a dievčatách. Urobila som krok vpred a Calum sa otočil so širokým úsmevom. Iste vytušil, že sa k nemu blížim zozadu.

„Vyhral si?“ predbehla som ho s nepodareným úškrnom.

„Yeah, teta sa zľutovala,“ pokrčil ramenom a v očiach sa mu zaleskol kúsok šťastia. Bola som rada, že po včerajšku nehrotí situáciu tak ako ja.

„Teta...?“ pozdvihla som obočie v neporozumení.

„Uhm,“ prikývol a otočil sa. Zahryzla som si do líca a prestúpila z jednej nohy na druhú, krížiac si ruky na prsiach.

„Calum?“ vyslovila som podozrievavo.

„Diana?“ pípol nenápadne.

„Ešte stále si mi nepovedal všetko, však?“

„Mhm.“ Snáď to nepokladal za hodnotnú odpoveď!

„Mhm?“ podišla som k nemu a nahla sa tak, aby som mu videla do tváre. Nahodila som svoj vyšetrovací dobiedzavý výraz.

„Od koho myslíš, že som vedel to všetko o mojom otcovi, keď som ešte nebol na svete?“ odvetil nedbanlivo. Prečo sa zrazu správal tak, akoby na ničom nezáležalo?

„To by som vedela, keby si bol taký láskavý a prezradil mi to ako všetko ostatné,“ poznamenala som, neopúšťajúc svoj prísny výraz.

„Moja mama a Sarita boli sestry, stačí? Od nej to všetko viem,“ odpovedal ticho a pozrel mi do očí.

Obočie mi vyskočilo kdesi ku korienkom vlasov. Calum je Saritin synovec?!

„A-ale...“ vyhabkala som, nenachádzajúc odpoveď.