the waiting heart.

❝Nič nie je nemožné.❞

■●■●■●■●■

Zobudilo ma vyzváňanie mobilu, ktoré bolo tak šialené ako človek, ktorý sa mi pokúšal dovolať.

"Hey," ozvala som sa rozospatým hlasom.

"Ahoj, miláčik. Snáď som ťa nezobudil!" bolo zjavné, že osoba na druhej strane je už spokojne prebudená. Ale mne sa nezdalo, že by bol Fletcher ranné vtáčatko.

"Uhm," to bolo jediné, na čo som sa zmohla. Bolo totiž ťažké komunikovať s niekým ráno o šiestej, keď som sa v snoch ešte stále topila v tých čiernych očiach.

"Prepáč mi to, babe. Ide o to, že dnes je tá party. Včera som ťa zabudol poprosiť, aby si mi prišla pomôcť s prípravami," odvetil sladko. Pravdaže, vie byť strašne milý, keď niečo potrebuje.

"Mhmm..." polovica mozgu, ktorú som donútila prebudiť sa, nestíhala spracovávať získané informácie. Znova ma začal ovládať spánok. Bolo predsa tak príjemné snívať "Okay."

"Oh, ďakujem, zlato. Dôjdi do tej ôsmej, fajn?" doslova z neho sršala organizačná nálada. Do ôsmej?! Fletcher mi však nedal priestor na odpoveď a hneď zavesil. Ani som sa ho nestihla opýtať, prečo s tou prípravou straší už od skorého rána.

"Vraví sa, že bláznom patrí svet." Tie slová som si opakovala od včerajška stále dookola. Nemohla som ich vypustiť z hlavy, aj keď som si to jasne prikázala. Skutočnosť, že to nepomáha ma zarazila. Vždy som mala voči všetkému pevnú vôľu. Lenže teraz to nešlo a ja nechápem prečo.
"A mojim svetom si ty, Diana Mayerová. Patríš mi a nič s tým nemôžeš robiť." Bolo to to posledné, čo mi Čierny Vlk naposledy povedal. Vedela som to naspamäť. V hlave sa mi stále ozýval jeho hlas, aj keď som nechcela. Videla som jeho odchádzajúci chrbát a cítila ten pocit, ktorý ma ovládol, keď ma tam nechal stáť samotnú s hŕbou nezodpovedaných otázok. Bola som naňho naštvaná, no len v mysli.

Prečo by som mu mala patriť? Je to predsa hlúpe. Človek nie je majetok, aby ho niekto mohol vlastniť. A už vôbec nie, aby ho mohol vlastniť niekto celkom cudzí. Aj tak som sa však nad tými slovami pozastavovala. Čo tým chcel povedať? Je skutočne tak...majetnícky a sebecký? Vlastne v skutočnosti nemám ani šajnu, aký ten chalan je. Ja ho vnímam ako tajomného čudáka, ktorý vás ľahko oklame. Nielen slovami, ale najmä telom.

Musela som nad tým pokrútiť hlavou. Nie sú to hlúposti, nad čím premýšľam? Predsa nie je možné, aby bol nejakým vyšším spôsobom výnimočný. Alebo je?

Čo ak si po celý čas vymýšľa a ja som mu na to skočila? A teraz má zo mňa srandu.

Nie. Môj vnútorný pocit a šiesty zmysel mi radili nepodriaďovať sa takýmto myšlienkam. Dnes už predsa nič nie je nemožné, však?

Len čo taxík zastavil pred Fletcherovým domom, bola som prinútená spamätať sa zo svojich zatúlaných myšlienok. Pretože verte či nie, skutočne nepremýšľam nad ničím iným, len nad Čierným Vlkom. Bože, musím byť vážne otravná...

"Prečo sa s tou prípravou tak šialene ponáhľaš? Máš na to predsa celý deň, nie?" položila som Fletcherovi otázku, ktorá ma ťažila od ranného telefonátu. Práve roloval koberec v obývačke. Na moment odtrhol zrak od zeme a nepekne na mňa pozrel, akoby som povedala niečo zlé.

"Robíš si srandu," ozval sa karhavým hlasom. Nechápavo som naňho uprela svoje oči.

"Preboha, Diana. Toto má byť tá skurvene najlepšia party v histórii celého mesta. Čo mesta! Celého susedstva! Je hlúpe pýtať sa na niečo také," poučil ma, akoby som bola malé decko. Potichu som si odfrkla. Záleží mu na týchto sprostrostiach viac ako na mne.