the waiting heart.

bonus :: časť tretia.

Calum Thomas Hood || prítomnosť.

Nebol to pocit, ktorý prichádzal a odchádzal, nestriedal sa s ostatnými. Jednoducho pretrvával. Cítil som ho každý deň, ktorý prešiel od mojej nešťastnej nehody.

Avšak ani za tie štyri roky som ho nedokázal identifikovať alebo pomenovať. Ozýval sa mi v hrudi, no nie vždy som naňho myslel. Pocit akéhosi...nedostatku.

Iste bolo niečo, čo mi chýbalo a ja som túto potrebu pociťoval. Lenže netušil som čo. Doteraz netuším. A čím viac som sa nad tým zamýšľal a rozpitvával to, tým zmätenejší som bol.

Cítil som to prázdno v sebe, ktoré čakalo na vyplnenie. Pripomínalo mi, že niečo nie je v poriadku, že niečo chýba. Aj keď rozum vravel, že mám všetko, čo chcem a potrebujem.

Priestranný byt s výbornou lokalitou a vysnívanú prácu. Zopár priateľov, ktorí tu pre mňa sú namiesto rodiny. Premýšľal som, či žena nie je to, čo mi chýba. Nemohol som to však zhodiť na nedostatok sexu alebo romantiky. Proste som to akosi vedel, že tam kameň úrazu nie je.

Rodina? Po zotavení som si uvedomil, že mama je mŕtva a podľa tetiných slov otec takisto. Vlastne mi ostala len ona a Mali Koa, s ktorou ako si spomínam...nemám príliš dobrý vzťah. Takže nie, ani nedeľné rodinné posedenie by nezaplnilo tú prázdnotu vo mne.

Bohužiaľ som si kvôli povinnostiam nesmel dovoliť premýšľať nad týmto problémom každý deň, k tomu ma trápilo ešte niečo. Dievča z mojich snov, ktoré sa každú noc opakovali, počnúc jej nerozoznateľnou rozmazanou tvárou a končiac mojim prudkým prebudením.

Väčšinu z nich si pamätám, dokonca na mňa pôsobia ako dèja vu. Nie, že by som sa sťažoval, radšej toto ako strašidelné nočné mory. Avšak najväčšmi ma trápi to, že nevidím jej tvár. Počujem známy dievčenský hlas, ktorý nedokážem priradiť tvári, ktorú poznám. Cítim jej jemné dotyky, viem, že je krásna, no jej tvár je len machuľou.

Možno tieto obrazy z noci mi pomáhajú prekonávať nutkanie pátrať po mojej chýbajúcej časti. A možno ju z maličkej časti matne vypĺňa práve ona.

★※★

Bezpečne som vyprevadil Jannete z hodiny. Pred budovou ju už čakali rodičia a tak kývajúc mi nasadla na zadné sedadlo šedého Volva. S úsmevom som jej zamával rukou, v ktorej som nedržal puzdro s husľami a vykročil som smerom k parku.

V piatky zvyknem chodievať medzi ľudí, sadnem si ku fontáne s husľami v náručí a hrám. Zvyčajne začnem tým, čo mi napadne ako prvé. Vymyslené tóny, tvorím náhodnú melódiu, ktorá doposiaľ vždy zaujala okoloidúcich.

Keď som s týmto zvykom začínal, nežiadal som nič. Po čase sa však našli takí, ktorí boli ochotní prihodiť mi pár dolárov alebo centov. A tak mi pri nohách ležal obal, v ktorom pribúdali mince, občas i bankovky.

Nemohol som namietať. Príspevok bol dobrovoľný, ja som hral pre radosť a najmä preto, že ma to istým spôsobom napĺňalo. Nie však do takej miery, aby hudba, ktorú som hral dokázala vystlať dieru v mojom vnútri.

Vlastne si doteraz nedokážem spomenúť ako sa môj príbeh s týmto hudobným nástrojom začal. Po nehode som sa dlho hľadal. Bol som nesvoj, potreboval som sa oboznámiť so svetom okolo. Jedného dňa mi v hudobninách padlo do ruky telo tejto krásky. Začal som hrať, nevedno ako. Proste to prišlo.

Po tomto náhlom zistení som si husle musel kúpiť okamžite. Zdalo sa mi, akoby to bola tá správna cesta ako sa spojiť s mojim predošlým životom, na ktorý som zväčša zabudol. A po rozhovore s tetou, ktorý prebehol už tak sakramentsky dávno, som sa dozvedel, že moja nebohá mama bola tá, čo ma to naučila.