the waiting heart.

pieseň minulosti.

Stála som pred zrkadlom, zrakom hľadajúc posledný detail, ktorý potrebuje byť zdokonalený. Srdce sa mi veselo trepotalo, vedela som, že ma už čaká pri dverách na prízemí.

Darovala som svojmu odrazu ešte jeden pohľad. Zrejme už nebolo nič, čo by bielym šatám nad kolená chýbalo. Náhle ma obliala vlna nostalgie.

Spomenula som si na hodiny strávene pred zrkadlom, keď som chcela byť dokonalá pre Fletchera, aby som sa vyrovnala Barbare a Alexiss. Aby som zapadla, aj keď som už od začiatku bola na ich úrovni.

No potom sa spomienka zmenila. Znova, možno ešte stále som stála pred zrkadlom a čakala, sledujúc svoj zúfalý odraz. Chcela som, aby sa pri ňom zjavil Calum tak ako len jediný raz pred tým.

A teraz som sa tam zasa ocitla. No nemusela som už čakať a nestála som tam ani kvôli niekomu, komu na mne nikdy skutočne nezáležalo.

Na pery sa mi vyšplhal malý úsmev. Od nervozity som si v lone preplietala prsty. Prečo som už dávno nezišla dolu, to neviem. Asi som tam chcela stáť dovtedy, pokiaľ si neuvedomím, že sa to skutočne deje.

Že ma dolu pod schodmi čaká Calum, chlapec, ktorý prišiel a od základov mi zmenil život. Ktorý sľúbil, že si vezme moje srdce, ktoré bude vlastniť a tento sľub splnil.

Chlapec, ktorý riskuje život pre našu lásku. Úsmev sa mi rozšíril od pocitu lásky, ktorý mi ako ruža rozkvitol v hrudi.  

Už som ani nevnímala svoju postavu, ktorá sa odrážala v zrkadle. Namiesto toho sa mi v ňom premietali všetky momenty, nielen tie šťastné, ale tie, ktoré nás oboch s Calumom potrápili.

A predsa sme obaja tu, celkom nedočkaví na naše prvé oficiálne rande. Je to tak zvláštne, až je to smiešne. Už dávno sme pokročili do levelu, ktorý nasleduje po randení.

Akoby sme všetko robili naopak... Pokrútila som hlavou, aby som sa striasla spomienok a rozhodla som sa konečne prerušiť Calumovo čakanie.

Zbehla som po schodoch, sukňa sa mi vlnila okolo opálených stehien. Hlavu som držala vzpriamenú, aby mi neušil jediný pohľad na môjho chlapca.

V trištvrtine schodiska som sa však zarazila, spomaľujúc svoje rýchle tempo. Zaujatá obrazom, ktorý sa mi naskytol, som ohromene zastala v strede pohybu.

V hale stál, pravdaže, Calum. Nie však taký, na akého som bola zvyknutá. S rukami za chrbtom stál tvárou k stene, zaostrujúc na moje fotografie z detstva, ktoré po celom dome vystavila moja mama predtým, než s otcom odišli.

Takto som naňho mala výhľad len z boku, no to vrelo stačilo na to, aby mi neuvážene klesla sánka. Čierno-biela kombinácia, ktorá sa na ňom vynímala mi celkom vyrazila dych.

Čierne skinny jeans si ponechal, no mikinu rovnakej farby nahradila biela košeľa, ktorú mal zapnutú až ku krku. Tento nečakaný jav ma nabudil ešte väčšmi, než akoby ju mal rozopnutú do polovice hrude.

Zahryzla som si do pery, pripomínajúc si kráčať ďalej. Bola som hotová a to bol ešte len začiatok. Keď mi kázal obliecť sa slávnostne, ani mi nezišlo na um, že by sa to mohlo týkať aj jeho.

Prekypovala som radosťou a šťastím len z pohľadu naňho, nemohla som sa dočkať dotyku. Pripomínala som si, že mám dýchať pravidelne, neukazovať svoje rozpaky navonok, pretože stačí, že to cíti. Na tvári mi po celý čas sídlil nedočkavý úsmev.

Čoskoro sa Calum otočil mojím smerom. Môj výraz sa odzrkadľoval na tom jeho, videla som radosť a neskrývanú nedočkavosť. To ma ešte väčšmi potešilo, takže viac šťastná som už byť nemohla. Alebo som si to aspoň myslela...