the waiting heart.

spomienky.

Ahojte :-) s touto časťou som sa poponáhľala. Nie je príliš dlhá, možno ani nie tak prepracovaná, neviem... Aj tak dúfam, že sa vám bude páčiť a ako stále, majte oči na stopkách. V každej časti je niečo dôležité :-) Plus, znova veľmi, veľmi ďakujem za komentáre. Možno aj tie ma nakopli k písaniu. Ďalšiu časť sa budem snažiť pridať niekedy cez víkend :-) ilya!

■●■●■●■

Po príchode domov som od toľkej zlosti, ktorá sa vo mne nahromadila, hodila ten kus dreva o stenu. Najradšej by som sa tej prekliatej veci už nikdy nedotkla.

Pocity, ktoré sa vo mne zmietali boli nevyspytateľné. Najprv to bolo sklamanie, potom nenávisť a zrazu zúfalosť z beznádeje. Čo si len počnem?

Bezmocne som klesla na posteľ, skrývajúc si tvár do dlaní. Slzy som nezastavila odkedy mi po líci stiekla prvá slaná kvapka. Doteraz som myslela, že nerozumiem veciam okolo, no zrazu som nerozumela ani sama sebe. Mala som pocit, akoby som na to ani nemala právo. Akoby ma všetky tie odpovede, na ktoré som čakala, obchádzali obrovským oblúkom. Veď som ich dokonca aj sama vyhľadávala! Počkala som si na Čierneho Vlka. Čo viac môžem urobiť? Predsa sám povedal, že „Odpovede, na ktoré čakáme, sú na dosah.“ Tak kde v pekle trčia tie moje?
Po chvíli som nedokázala zastaviť srdcervúci plač. Potrebovala som upustiť uzdu a dostať všetky tie emócie, ktoré ma ťažili preč z tela. Dokázala som tým však presný opak, keď sa mi rozdunelo v hlave. Skvelé. Akoby mi chýbala už len ukrutná bolesť hlavy.

Zaborila som telo do nadýchanej periny a nechala sa unášať plačom kdesi preč od tohto sveta. Netrvalo dlho a ja som sa preplakala až do ríše snov.

"Vypnúť poistky bolo najmenej, Diana," vysvetlil mi, prehadzujúc si moje meno na jazyku. Znelo to tak magicky, vyvolávajúc mi tým ďalšiu vlnu zimomriavok.

Uchytil lem čierneho trička a pretiahol si ho cez hlavu. Naskytol sa mi pohľad na to telo. Tak tmavé, slnkom vybozkávané, no najmä pevné, akoby tvrdou prácou pohladené. Nechýbal ani ten prívesok, ktorý ma desil a tetovanie na kľúčnej kosti.

Vtedy som za ten večer dostala druhýkrát chuť pobozkať ho. A tentoraz sa to stalo. Avšak s tým rozdielom, že On ma šikovne predbehol.

Naliehavo narazil plnými perami na tie moje. Zalapala som po dychu, oplácajúc mu jeho zamatové bozky.

Vlhkými vankúšikmi sa obtieral o moje vyprahnuté pery, ktoré bažili po jeho bozkoch. Nechala som ho hojiť moju zranenú dušu. Potrebovala som ho. Už to nebola len domnienka, či myšlienka. Stal sa z toho nevyvrátiteľný fakt. A znova sa všetko strhlo tak bleskurýchlo.

Oddávajúc sa mu som dovolila, aby moje tričko putovalo za tým jeho. Len čo som bola ochudobnená o jediný kúsok oblečenia, ktoré delilo jeho pohľad od môjho polonahého tela, odtiahol sa.

Hlbokým pohľadom smerujúcim až kdesi na dno mojej duše mi pohliadol do očí. Viečka sa mi klepali, kdežto celá jeho tvár bola pokojná.

Jeho ruky ležiace na mojom páse ku mne vysielali hrejivú energiu. Po chlade, ktorým som bola obkľúčená, nebolo zrazu ani chýru ani slychu.

Srdce, ktoré do tej chvíle bilo v pravidelných intervaloch náhle zmenilo tempo. V jednom okamihu sme sedeli na brehu a v druhom sa po kolená máčal v jazere.  Ja som tam s nohami obtočenými okolo Jeho pásu a rukami okolo krku bola s ním.

Čoskoro nás do pol pása obmývala voda a on ma nepúšťal. Pevne zvieral moje telo a jazykom hladil ten môj. Zrazu som milovala to ticho okolo nás, doplnené dvomi šialene búšiacimi srdcami.

Keby som mohla, ešte väčšmi by som sa pritisla k jeho svalnatému telu. Už teraz to nebolo možné. Veď som cítila tlkot jeho srdca a drevený prívesok zarývajúci sa presne do medzery medzi mojimi prsiami, tak blízko som ho mala pri sebe.

Vlhkými, šťavnatými perami prešiel od mojich úst, po rozochvenej sánke cez krk až ku kľúčnym kostiam. Zakláňajúc hlavu som mu dovolila, aby sa na to miesto dravo a predsa s mučiacou ľahkosťou prisal a zanechal mi tak spomienku na jeho horúce vášnivé pery. S privretými očami som nechala tichý vzdych opustiť svoje pery.

Za krátko sa vrátil späť k mojim perám, zanechávajúc za sebou páliacu stopu všade, kde sa jeho pery dotkli. Nedokázala som pochopiť divokosť derúcu sa z jeho pokojného tela, v ktorom jediné srdce sa otriasalo siedmym stupňom Richterovej stupnice.
S priduseným výkrikom som náhle roztvorila oči. Moje telo sa ešte stále zvíjalo na posteli, zdalo sa, že sa topím vo vlastnom rozrušení. Pot mi pokropil čelo a oblial aj zvyšok tela. Srdce mi šialene búšilo a prsty na nohách sa mi skrúcali z neuspokojeného vzrušenia, ktoré ma ovalilo. Cítila som ako mi teplo stúpa do tváre.

Snažila som sa upokojiť. No tak, bol to len sen. Len sen... Privrela som oči a zhlboka dýchala. Stačí sa iba upokojiť.  

No pri pomyslení na ten...sen to nešlo. Náhle som všade na tele cítila jeho dotyky, akýsi pálčivý pocit, ktorý sa šplhal po mojom krku a zostupoval po chrbtici nadol v podobe zimomriavok.  Vnútro mi vrelo, v bruškách prstov som cítila brnenie, akoby odozvu toho, ako som sa ho dotýkala.

Musela som sa štipnúť, aby som uverila, že sa mi to iba snívalo. Ibaže tak prudký dych som len ťažko dokázala skrotiť, keď som sa nevedela zbaviť tej predstavy. A dokonca aj toho živého pocitu. Znova som spustila viečka nadol. Čo sa to so mnou deje? Pri tejto otázke sa mi všetky myšlienky zmiešali do jednej veľkej machule. Nebolo nič, o čom by som dokázala čisto premýšľať.

A tak som vstala a ťažko prešla do kúpeľne, ešte stále vnímajúc odznievajúci pocit neuspokojenia, ktorý okupoval moje podbruško. Možno to jedna sprcha dokáže vyriešiť. Tak dobre, je nemožné, aby vyriešila všetky moje problémy, no aspoň mi pomôže usporiadať si myšlienky.

Zhodila som zo seba oblečenie a stojac pred zrkadlom som zrakom blúdila po svojom tele. Zrazu som zavadila o blednúci bordový fliačik. Vystrašene som odskočila asi krok dozadu. Akoby ma odraz v zrkadle vydesil. Neporozumene som to miesto skúmala pohľadom.

Samovoľne som pozdvihla ruku k svojmu krku a prešla po ňom prstami. Nič zvláštne. Klesla som nižšie, putujúc ňou k prsiam. Prisahám, že som ani neklipkala, aby mi niečo neuniklo.

Neznáma odrenina tam stále bola. Síce len ťažko identifikovateľná, no vedela som o jej existencii. Neveľký kruh s nepoznateľnými vzormi. Na prvý pohľad to vyzeralo ako odtlačok od podprsenky, no čosi vo vnútri mi vravelo, že to nie je pravda. Má oveľa väčší význam.

Na to som prišla až vtedy, keď som obrátila dlaň ruky, ktorá skúmala značky na mojom tele, hore k tvári. Pravá ruka, na ktorej sa ešte stále vynímala jazva toho prívesku. Na malé detaily bola skoro identická s odtlačkom medzi mojimi prsiami.

Nedokážem povedať, či mi v tom momente mysľou prebehla nejaká myšlienka. Len som tam zarazene stála ako vbitá do zeme, zízajúc striedavo z odrazu zrkadla na moju dlaň. Neviem, čo som cítila. Bolo to, akoby sa zrazu schránka s mojimi emóciami vyprázdnila. Necítila som nič, dokonca aj srdce, ktoré malo biť rýchlejšie, spomalilo svoje tempo. Doslova som cítila ako mi postupne tŕpnu nohy a tvár mi zamrzla v zaskočenom výraze.

No nemyslím, že som bola z tohto všetkého zaskočená. Necítila som ani zdesenie. Po beznádeji a zúfalstve nebolo ani náznaku. Nebola som ani šťastná, to ani zďaleka, no zároveň som nebola ani nešťastná alebo smutná.

Myseľ mi celkom vypovedala službu. Nemohla som rozhýbať žiadnu myšlienku. Jediné, na čo som si dokázala spomenúť boli slová toho, ktorému patrí ten prívesok.

"Nevnímaj veci mysľou, drahá. Premýšľaj srdcom." A to mi vravelo, že ho mám nasledovať, aby som mohla nájsť skutočného Čierneho Vlka, ktorý nosí odpovede na moje otázky.