the waiting heart.

čierny vlk.

Huh. Ahojte, vlčice. :-) Trošku som sa s touto časťou zdržala, ja viem. Prepáčte. Tentoraz si nie som istá, či to čakanie stálo zato. Ide totiž zväčša o info vecičky, čiže buďte pri čítaní pozorné, aby vám nič neuniklo! Táto poviedka začína naberať smer, ku ktorému bola stvorená, takže dúfam, že vás neprestane baviť a práve naopak vás zaujme. Tento krát by som bola skutočne rada za názory. Píšem to totiž pre vás, zamilovala som si to a  veľa pre mňa táto vec znamená. ilya.

■●■●■●■

Skrčila som obočie. Prívesok? V mojich nohaviciach? To musí byť nejaké nedorozumenie. Podišla som bližšie a zaostrila na drevený predmet v jej rukách. Zdal sa mi akýsi...povedomý. Spomenula som si na Čierneho Vlka, ktorý vlastní niečo podobné. Ale ako sa to dostalo do mojich nohavíc?

"Uhm..." hľadala som tie správne slová.

"Odkiaľ to máte, slečna Diana?" opýtala sa Sarita naliehavým hlasom. Prestala som pohľadom skúmať prívesok a rýchlo som zrak presunula na jej tvár. Pery mala stisnuté do jednej priamky.

"T-to nie je moje, nechal si to pri mne...kamarát," vyhabkala som. Obdivuhodné ako pohotovo som zaklamala, keď ani ja sama som netušila akou cestou sa ku mne dostal.

"V tom prípade urobíte najlepšie, ak mu to vrátite," poradila mi. Pozdvihla som obočie.

"Prečo?"

"Takéto veci nepatria do rúk dievčaťa ako ste vy," odvetila tajomným hlasom. Uchechtla som sa. Znela ako Čierny Vlk.

 „Slečna Diana, varujem vás," dodala pohoršene, ba priam desivo a pevne stisla prívesok v ruke, až jej zbeleli hánky.

"V poriadku, Sarita. Nemusíte z toho robiť vedu. Je to len nejaký prívesok z výpredaja," nadhodila som nedbanlivo a snažila som sa uchmatnúť si ho. Sarita mi občas so svojimi predpoveďami a mýtami liezla na nervy.

"Diana, o jedno vás prosím a sľúbte mi, že to splníte. Vráťte tento prívesok tomu, komu patrí a v rámci možnosti sa od neho držte čo najďalej." Uprene som sa dívala na jej opálenú tvár, ktorú zdobilo nemálo vrások. Tak veľa toho už prežila...

Po jej slovách som stisla pery "Dobre," odpovedala som tak, aby to znelo čo najpresvedčivejšie. Oh, no tak. Nemohla som jej to sľúbiť. Kto predsa v dnešnej dobe počúva slová dospelých? Nikto.

Sarita už nepovedala ani slovo. Predtým ako odišla mi pevne stisla ruku, vysielajúc ku mne ustarostený pohľad. Následne odkráčala preč z mojej izby.

Sadla som si na posteľ, prehadzujúc si prívesok navlečený na kúsku kože v dlani. Ako sa to ku mne dostalo?

Prívesok z tvrdého dreva, nedokážem odhadnúť z akého stromu pochádzalo, vo veľkosti Orea. Na prvý pohľad vyzeral skutočne ako nejaký lacný šmejd z jarmoku. No keď som ho začala skúmať bližšie a intenzívnejšie, všimla som si maličkosti, ktoré tento prívesok skrýva. Precízne vytesaný vlk s majestátnou srsťou okolo hlavy. V očiach mal tajuplný výraz, ktorý ma donútil stŕpnuť a čeliť mrazu, ktorý mi prešiel po chrbte.

Musela som sa zamračiť. Je to len prívesok! Nič viac a nič menej, len obyčajný kus dreva. Aj napriek tomu som mala pocit, že ma prsty pália od dotyku a že sa mi zahmlieva pred očami. Rýchlo som zaklipkala a upustila prívesok z ruky. Dopadol priamo na podlahu. Ďalej som sa nestarala, nechala som ho tam a rozrušene som sa prezliekla.

Je to šialené. Nie je predsa možné, že by ten prívesok niečo znamenal. Čierny Vlk iste nie je nebezpečný a ten prívesok už vôbec nie. No pri spomienke na Jeho neprítomnú prítomnosť v kúpeľni mi mysľou prebehla nová otázka.