the waiting heart.

bonus :: časť štvrtá.

Zarazene som naňho upieral udivený pohľad. Takže môj malý kamarát je synom Lucasa Hemmingsa. Mal by som mať pochybnosti, no žiadne neprišli. Jednoducho som to zobral ako skutočnosť.

Nuž, ja som naňho vyjavene zízal, pretože ma jeho prítomnosť prekvapila a verím, že i jeho tá moja. Lenže on vyzeral...vydesene. Mám sa snáď opakovať? Jeho synovi sa predsa nič nestalo!

„Luke?" oslovil som ho neisto.

Neodpovedal. Tvár mal bielu ako krieda, zatiaľ čo ma bez klipnutia častoval neveriacim pohľadom. A k tomu tu bol Bilius, ktorý spoločne so mnou ničomu nerozumel.

Ako jediný však urobil prvý zásadný krok. Rozutekal sa otcovi do náručia so slovami: „Plepáč, oci. Uhm...toto je Calum a pláve sme sa skamalátili."

„Pamätáš si na mňa ešte?" nadhodil som strnulo, snažiac sa o uvoľnený pobavený tón.

„Oh, jasné, ja len..." prebudil sa konečne s miernym zamračením „myslel som si, že ty si zabudol," nervózne si zahryzol do pery.

„No, nikdy sme si neboli blízki," pokrčil som ramenom „Ale na Hemmingsa by som predsa nezabudol," zaškeril som sa, no ešte stále to nebolo ono.

Zvuk, ktorý následne vydal, znel ako smiech. Alebo tak znieť mal. Každopádne to bolo čosi vynútené. Možno bolo načase odísť.

A aj by som sa hneď vyhovoril a vyparil, keby sa neozval Tom „Tatko, chcem, aby k nám Calum plišiel na obed a aby ma naučil hlať na husliach," oznámil s prosebným pohľadom.

Vyrazilo mi to dych. Nie, žeby sa to nedalo očakávať. Predsa som mu dal svoju vizitku a sľúbil som mu to, no zrazu to oficiálne vyslovil pred svojím otcom. A toto teda bola realita. 

Lucas stŕpol a zároveň vrhol na syna pobúrený pohľad. Ovalil a nepríjemný pocit a tak som uhol zrakom, prestupujúc z nohy na nohu. Tváril som sa, že sa nič nedeje, no pohľady, ktoré mi Luke adresoval ma urážali.

„Bilius, predsa si ho stretol prvý raz. Je to celkom cudzí človek," zamrmlal tlmeným hlasom, no nie dostatočne na to, aby som to nepočul.

Úkosom som pozrel na otca so synom. Tom sa priam hypnoticky díval do očí svojho tatka. Nechcel veriť tomu, čo povedal. Znova som odvrátil pozornosť.

„Je to môj kamalát!" odvetil presvedčivo maličký „A je jediný, kto vie hlať na husliach tak pelfektne," preháňal a čím ďalej, tým viac svoj hlas stišoval.

Lucas si ustarostene povzdychol „No tak, poďme domov, porozprávame sa o tom s maminou," precedil skrz zuby vyhýbavo.

„Nie, oci. Pozveme ho telas," zaťal Tom rozhodne. Nemusel som sa na nich pozrieť, aby som vedel, že z otca nespúšťa oči.

Pri neďalekých kríkoch som zachytil pohyb. Mrkol som tým smerom len nakrátko. So zamračením som tam však musel zrak presunúť znovu. Azda sa mi to len zdalo...? Alebo...? Tam medzi kríkmi...

Nastalo ticho. To ma donútilo, aby som sa odvrátil späť k Lucasovi. Mlčal a Tom takisto. Maličký upieral svoje obrovské čierne oči na tie otcove.

Doslova ho prebodával pohľadom. Tvár mal sústredenú a jeho otec...ten akoby tu ani nebol duchom prítomný.

Mal som nutkanie pootočiť hlavu, stupňoval sa vo mne pocit, že sa na mňa niekto díva zozadu. Že ma prepaľuje rovnakým pohľadom ako Tom svojho tatka. A tak som to urobil.

Prerušil som očný kontakt s čudným výjavom presviedčania (alebo azda trucovania?) predo mnou. Jedno otočenie stačilo na to, aby to moje oči zbadali. Ani nie sekunda na to, aby sa obraz preniesol do môjho mozgu. No trvalo mi chvíľu, ktorá sa zdala ako večnosť, kým mi to došlo a ďalšia, kým som pochopil.