the waiting heart.

❝Tvoj čas vypršal.❞

Pred tým, než Calum v ten deň odišiel, sa mi ospravedlnil za popálený prst. Nezmohla som sa na nič, len na úsmev. Bolesť mi odčinil viac, než uspokojivo. Nemohla som sa sťažovať kvôli tomu jeho výkonu v kuchyni...

Sarita? Tá...tá mlčala. Či už si všimla naše rozpačité správanie a to, že som potajme prekĺzla do otcovho šatníka a vzala pre Caluma jedny nohavice, to neviem. Každopádne sa tak správala.

Iste si však dá dokopy dva a dva, keď bude prať tie špinavé skinny jeans, na ktorých boli viditeľné pozostatky Calumovho prischnutého semena.

Ako som už spomínala, odišiel. Neostal na ďalšiu noc. Podľa jeho slov sa musel vrátiť domov, aby si vyčistil myseľ. Neodporovala som.

V jednom má totiž chlapec pravdu. Nesmieme sa do toho bezhlavo pustiť, určite nie teraz, keď nám ide o život.

Keď som sa ho spytovala, prečo odchádza tak skoro, odôvodnil to tak, že ešte zájde do lesa. Pravdaže som bola okamžite lačná po odpovedi na otázku Prečo? A on mi ju našťastie bez protestov odovzdal.

Vôbec som nebola prekvapená alebo zaskočená, keď povedal, že na ňom zanechávam stopu. Obzvlášť po našom vášnivom akte v kuchyni. Jeho otec by nás ľahko odhalil, ak už náhodou niečo netuší...

A tak som ostala sama, no konečne bez pocitu samoty. Znie to zvláštne, no je to logické. Keď Calum zakaždým odchádzal, cítila som zúfalstvo a skutočnú samotu, pretože som nemala ani tušenia, či sa vráti, či mu na mne záleží dosť na to, aby prišiel späť.

Avšak toto bol iný prípad. Odišiel, no rozlúčil sa, mal úsmev na tvári, ktorý sa mi vryl do mysle dostatočne hlboko na to, aby nevybledol do nasledujúceho dňa.

A najmä som vedela, že sa stretneme, to bolo najhlavnejšie. Dávalo mi to istotu a upokojovalo ma to, takže som sa mohla venovať aj iným veciam, nielen premýšľaniu nad Calumom.

Lenže nijaká z tých všetkých povinností nebola tak zaujímavá ako chvíle strávené s ním. Vlastne neexistuje nič, čo by sa tomu vyrovnalo. Nad spomienkou som sa musela zasnene pousmiať.

★※★

Na otázku, ktorú som Calumovi položila ešte v sobotu ráno v kuchyni, som odpoveď dostala presne vtedy, kedy som to predpokladala.

Čo bude v pondelok? Presne to som sa ho opýtala. A tu je odpoveď:

Zobudili ma šteklivé slnečné lúče, ktoré sa snažili predrať cez žalúzie. Bolo by to príjemné filmové prebudenie, keby som nebola na smrť unavená. Otočila som sa teda nabok a ignorovala pekné počasie za oknami, ktoré sa mi ponúkalo.

Prikrývky, ktoré ma objímali boli slastne teplučké a vyhriate, bolo ťažké z nich odísť. Avšak v podivnom štádiu medzi spánkom a prebudením som si uvedomila, že to nie je jediný zdroj tepla v mojej izbe.

Po niekoľko minútovom prekonávaní svojej maličkosti som neochotne pootvorila oči, aby som sa ubezpečila. A čo som videla?

Na okraji mojej postele sedel Calum a neprerušene sa na mňa díval, tie chutné pery boli pozdvihnuté do jemného úsmevu.

Áno, ten Calum Hood, ktorý ma deň predtým odignoroval a nedošiel na dohodnutú schôdzku. Chuť priškrtiť ho zo mňa však v noci vyprchala...myslím.

Aj tak vo mne však v tom momente prevládal pocit, že sa mi to len sníva. Chcem ho vidieť, pretože mi chýba. A preto som oči znova zatvorila.

Neprikladala som vážnosť tak reálnej energii, ktorá ma pohlcovala a teplu, ktoré ma hladilo trochu iným spôsobom ako slnečné lúče. Aj tak, došľaka, budík mi ešte nezvonil. Čo by tu ten chlapec robil tak skoro?