the waiting heart.

❝Koniec je novým začiatkom.❞

Pamätám sa, že ešte v ten večer som sa povracala. Pripisujúc to rušnému dňu a vypätiu, som to nechala plávať. Lucas ma dostal do rozpakov a len čo som zdrhla, premohla ma bolesť brucha.

Nepokojne som ležala na posteli v tichu a prítmí izby. Chcela som byť sama a premýšľať. V hlave som si premietala ako zbabelo som od Luka zutekala a ešte zbabelejšie som sa striasla Caluma.

Došľaka, nemohla som predsa dopustiť, aby to zistil. Som si istá, že by netrvalo dlho a všetko, všetučko by si prečítal jedným pohľadom.

Hanbila som sa a ani si neviete predstaviť ako. Cítila som sa, akoby som Caluma zradila a podviedla len tým, že som pustila Hemmingsa bližšie, než je prípustné. A k tomu som niečo cítila.

Nevedno čo, no bolo to silné a odstrašujúce. Zmiatlo ma to natoľko, že som si vynútila byť osamote. Sama so svojím zmätením a sklamaním.

Napadlo mi, či o tom nevie už od chvíle, čo som sa vychýlila zo svojej obežnej dráhy, ktorá patrila jemu. Mohol to cítiť? Nejako vytušiť alebo sa to rovno dozvedieť, pretože to smie?

Odpoveď, vlastne ako stále, nepoznám. A možno ju ani nechcem poznať. Čo neviem to ma netrápi a tak je to zrejme aj opačne, nie? Pokiaľ o tom Calum nebude vedieť, všetko bude v poriadku.

Dohodli sme sa, že sa stretneme v nasledujúci deň. Ráno sa zopakoval rovnaký scenár zo včera. Predtým ako som odišla z domu ma naplo. Vracala som raz, našťastie zo mňa vyšlo biedne málo. No zato ma napínalo tak, že som mala pocit, že sa moje svaly rozhodli roztrhnúť ma na kúsky.

Spolu s tabletkou som spláchla aj starosti a kŕče, ktoré ma trápili. Stávalo sa mi to často predtým, než som to mala dostať a tak som to nepokladala za dôvod, ktorý by mi mal zabrániť ísť do školy.

Mala som sa predsa stretnúť s Calumom. Ešte stále mi v hlave mátal Lucas Hemmings, no úspešne som ho odpratávala nabok spolu s ostatnými zbytočnosťami. Snáď to bude dostatočne stačiť na to, aby nemal Calum pochybnosti...alebo to rovno nezistil.

Cesta do školy vyzerala rovnako ako všetky ostatné, čo som prešla od rozchodu s Fletcherom. Žiadny Lucas, dokonca ani Calum, ktorý ma občas vyzdvihol z domu. Znova som mohla byť sama a premýšľať, upratovať si v myšlienkach.

„Nemusela si merať cestu až sem,“ privítal ma Calum so všedným výrazom, čo uňho znamenalo, že vyzeral celkom dych berúco, aj keď mal rozstrapatené vlasy, z ktorých mu trčali kúsky trávy.

Slabo sa usmieval, naoko si držal svoj tajomný výraz, iste pre oči študentov. V očiach však mal ten šibalský odlesk, ktorý videl len málokto. Pretože len málo ľudí si Calum pripustí k telu a dovolí im to.

„Akoto?“ pozdvihla som obočie v otázke. Tráva vo vlasoch ma už od prvého momentu iritovala, no zároveň s ňou vyzeral roztomilo. Mala som v úmysle oprášiť ho, no predbehol ma.

„Prepáč, zaspal som na lúke,“ na stotinku sa zaškeril, no potom si nasadil svoj calumovský výraz „Mimochodom, premýšľal som,“ oznámil mi.

Prikývla som, nespúšťajúc z neho oči. Neviem, či to bolo zo zvyku alebo z potreby dívať sa naňho. Stáli sme pri sebe na krok blízko, nik navôkol nemohol počuť o čom sme sa bavili. Cítila som jeho prítomnosť, doslova žiarila.

Najprv sa prstami obtieral o hánky na mojej ruke a oplácal mi pohľad. Mlčiac ho však nakrátko odvrátil, jeho zrak padol kdesi za mňa. Ja som trpezlivo čakala na jeho odpoveď.