Memories

9.

Keď som sa ráno zobudila, netušila som, aký hrozný deň to dnes bude...

Ráno mi Lili písala, že je chorá a Marcel šiel na nejakú súťaž, takže ani jeden z nich nie je v škole.

Povzdychnem si a zavriem skrinku, keď na mňa niekto zavolá. Otočím sa a predo mnou stojí Louraine a jej verné prívesky.

,,Ahoj Louraine, chcela si odo mňa niečo?" opýtam sa a snažím sa znieť milo. Louraine sa na mňa hnusne pozrie.

,,Áno Lea, máš pravdu, chcela som niečo. Daj Marcelovi pokoj, jasné? To, že ste predtým spolu chodili, bola chyba. Marcel je môj, ja ho získam, ja s ním budem chodiť, nie ty." sykne naštvane.

,,Tak to je mi ľúto Louraine, no máš smolu. Marcel už chodí so mnou. Uvedom si, že nemôžeš mať všetko, na čo si ukážeš. Tak prosím rešpektuj, že s Marcelom chodím ja a nie ty. Veď na svete je toľko iných chlapcov, prečo sa nepoobzeráš okolo a nevyberieš si niekoho z nich?" opýtam sa jej a snažím sa znieť čo najpríjemnejšie a obídem Louraine, stojacu s mierne pootvorenými ústami a šokovaným výrazom.

,,Ale ja chcem jeho!" zakričí ešte za mnou.

,,Tak to máš potom smolu!" zakričím jej späť a vôjdem do triedy, v ktorej mám mať hodinu.

...

,,Ahoj Lucas!" zakričím, len čo za sebou zavriem dvere.

,,Ahoj Lea. Ako bolo v škole?" opýta sa ma a ja prekrútim očami nad jeho otázkou. Už sa vážne správa ako môj rodič pomyslím si.

,,Fajn. Príjemne som sa porozprávala s jednou spolužiačkou, ktorá ma ktovie prečo nemá rada a vysvetlila som jej, že nemôže mať všetko čo chce, nie to ešte chlapca a jeho city len tak, z ničoho nič." povzdychnem si a klesnem na stoličku v kuchyni, zatiaľ čo sa Lucas snaží niečo uvariť. Veľmi mu to nejde, čo mimochodom nikdy, no nekomentujem to. Aspoň sa snaží.

,,To je večera." ozrejmuje, keď si všimne môj pohľad na sporák.

,,Teda... Mala by byť." zarazí sa, keďže to ako jedlo vôbec nevyzerá.

,,No ale späť k tej tvojej spolužiačke. Nechaj ma hádať: páči sa jej Marcel a od teba chcela, aby si sa od neho držala ďalej." povie a ja na neho prekvapene hľadím s otvorenými ústami.

,,Ako to vieš?" opýtam sa ho nakoniec

,,No...aj predtým sa ti to viackrát stalo, a to aj keď si s ním chodila. Ozaj, ako to vlastne je teraz medzi vami?" opýta sa a skúmavo sa na mňa zahľadí.

,,No...my ehm spolu chodíme." dostanem zo seba.

Lucas sa len usmeje a skôr pre seba povie: ,,Myslel som si." a ďalej sa venuje vareniu.

...

Možno že to nevyzerá, že to bol až taký hrozný deň, a okrem rozhovoru s Louraine a jej nenávistných pohľadov, ktoré na mňa po zvyšok vyučovania, to bolo úplne v pohode. To najhoršie sa stalo až večer...

...

Je pol siedmej. Lucas šiel von s kamošmi a ja si píšem s Lili. Ešte stále je chorá, do školy nepríde ani celý nasledujúci týždeň. Napíšem jej o mojom dnešnom rozhovore s Louraine a ona mi potvrdí Lucasove slová, že sa to stávalo aj predtým a ešte k tomu dodá aj vetu Chodíš s jedným z najkrajších chlapcov na škole, podobné reakcie a vyhrážky sa dajú čakať.

Tu zrazu niekto zazvoní na zvonček pri dverách. A tak sa (síce veľmi neochotne) zdvihnem z gauča a prejdem ku dverám. Keď ich otvorím, na tvári sa mi ihneď usadí úsmev. Pred dverami stojí Marcel a tiež sa na mňa usmieva.

,,Ahoj, čo tu robíš?" opýtam sa ho prekvapene.

,,Celý deň som ťa nevidel, tak som si povedal, že ťa prídem pozrieť." odpovie s úsmevom a objíme ma.

Celý večer zbehne rýchlo. S Marcelom sme si pozreli film a teraz sa rozprávame. Ani si neuvedomujem, ako ten čas rýchlo beží, až kým sa nepozriem na hodinky a nezistím, že už je pol jedenástej. Zamračím sa, čo si Marcel hneď všimne.

,,Deje sa niečo?" opýta sa ma.

,,Neviem. Ja len že už je pol jedenástej a Lucas tu ešte nie je. A to mi povedal, že príde skoro." odpoviem mu popravde.

,,No tak, neboj sa, určite sa len niekde zdržal a zabudol na čas, tak, ako aj my." povie a povzbudivo mi stisne ruku.

,,Máš pravdu," povzdychnem si, ,,len v poslednom čase sa bojím, že sa mu niečo stane. A, navyše, nechcem tu byť v noci sama."

,,Môžem tu ostať, kým sa Lucas nevráti." ponúkne sa Marcel.

,,To by si vážne urobil?" opýtam sa ho.

,,Jasné, len zavolám rodičom." odpovie a ide im zavolať. Po chvíli sa vráti, so správou, že tu môže ostať, len sa nemá vybrať von uprostred noci.

Ďalej sa rozprávame, no o polnoci sa už o Lucasa naozaj začínam báť. Vlastne, myslím že jediná vec, ktorá ma ešte drží v bdelom stave je strach o Lucasa. Už predtým som mu párkrát volala, no má vypnutý mobil. O pol jednej, keď už som rozhodnutá ísť ho hľadať, mi príde SMS od neznámeho čísla. Zamračím sa a otvorím ju.

Neznáme číslo: Toto je varovanie. Nabudúce skončí horšie.

Ukážem to aj Marcelovi a on sa rovnako prekvapene a nechápavo pozerá na mobil ako ja.

,,Čo to má..." začne, no preruší ho silná rana a tresk. To práve Lucas vošiel dovnútra.

Len čo ho zbadám, pochopím význam tej tajomnej SMS-ky. Lucas je totižto celý dobitý. Na rukách a na tvári má veľké modriny, na ľavom oku obrovský monokel.

Rýchlo priskočím k nemu a pomôžem mu sadnúť si na gauč, zatiaľ čo Marcel beží po lekárničku. Síce mám na jazyku milión otázok, nepoložím ani jednu z nich, pretože Lucas momentálne nie je v stave odpovedať mi.

Spolu s Marcelovou pomocou Lucasa ako-tak ošetríme a vyvedieme ho do jeho izby. Potom si sadneme na gauč a ja ani neviem ako nakoniec zaspím.