Memories

19.

Na druhý deň sa všetci vraciame späť. Počas spätnej túry Tom a Marcel znova čosi šomrú, no nevnímam to. Obzerám sa okolo a spomínam, aké to bolo, keď sme tadeto chodievali s rodičmi. Spomienky sa mi naozaj začali vracať späť. Síce nie všetky a len malé čiastky, no aj tak. Stále lepšie ako nič.

,,Čo sa stalo?" podíde ku mne Lucas a spýtavo sa na mňa pozrie.

,,Prečo by sa malo niečo stať?" opýtam sa nechápavo.

,,Ja len že už od rána máš akúsi čudnú náladu a neustále sa len usmievaš." odvetí mi.

,,Nič sa nestalo. Len...mám radosť z toho, že sa mi vracajú spomienky." vysvetlím. Lucas len zdvihne obočie, no nič na to nepovie.

Len čo vyjdeme z lesa, všetci si vydýchneme a zamierime k Lucasovmu autu odstavenému neďaleko lesa. Rýchlo si posadáme a Lucas naštartuje. Cesta prebieha v tichosti. Všetci sú unavený z náročnej túry a tešia sa domov. Boli sme tam síce len deň, no aj to sa niekedy zdá ako večnosť.

,,Musíme ísť natankovať." oznámi Lucas asi po hodine cesty. Nikto na to nič nepovie, všetci len súhlasne prikývnu. A tak zastavíme na najbližšej benzínke. Všetci okrem mňa a Lucasa ostanú spať v aute. Lucas ide natankovať a ja sa potrebujem trochu poprechádzať.

,,Lucas? Deje sa niečo?" opýtam sa ho, keď stojíme pri aute a Lucas tankuje.

,,Čo tým myslíš?" opýta sa ma zmätene.

,,V poslednom čase si nejaký tichý. Vlastne, odkedy sme šli na chatu." hovorím znepokojene.

,,Nič sa nestalo. Naozaj." povie a silene sa usmeje.

,,Neklam mi. Viem, kedy hovoríš pravdu a kedy nie. Takže, čo sa deje?" opýtam sa znova a založím si ruky na hrudi.

,,Neklamem, vážne." snaží sa ma presvedčiť, no je to márne. Neverím mu.

,,Lucas..." začnem varovne a on si povzdychne.

,,Ja len... Cítim sa medzi vami ako piate koleso na voze." povzdychne si.

,,Prečo?" opýtam sa zmätene.

,,Lebo všetci niekoho máte. Ty a Marcel, Lili a Tom... Len ja nikoho nemám. Predtým som to tak nevnímal, no teraz..." povie utrápene.

Jeho odpoveď ma šokuje. Takto som nad tým nikdy nepremýšľala. No má pravdu. Cítim sa hlúpo, že som na to neprišla sama. Veď je to môj brat! Mala som vedieť, že ho niečo trápi!!!

Nadýchnem sa, no Lucas ma zarazí skôr, než stihnem niečo povedať.

,,Nič nehovor. Nechcel som ti to hovoriť, práve kvôli tomu, že by si ma začala ľutovať. Nepotrebujem ľútosť. Onedlho to aj tak prejde. Je to len...chvíľková slabosť. Bude to v poriadku." povie a odíde zaplatiť.

Zmätene ostanem stáť pri aute. Pokrútim hlavou a vydám sa za ním. Teda, aspoň sa pokúsim. Uprostred cesty k skleneným dverám ma však zastaví pár silných rúk, ktoré ma schytia za pás. Vykríknem, no ústa mi zapchá ruka, ktorá sa presunie zo zovretia na mojom páse.

,,Začni kričať a zabijem niekoho z tvojich priateľov." zasyčí mi do ucha nepríjemný drsný hlas. Začnem sa mykať, no neznámy ma silno drží. Začne ma niekam ťahať a ja nemám ani len najmenšiu šancu utiecť mu. Vtom pocítim slabé pichnutie na krku a celý svet sa vzápätí ponorí do tmy.
...

Keď sa preberiem, zmätene sa okolo seba poobzerám.

Čo sa stalo?

Vzápätí sa mi vybavia posledné udalosti a ja zastonám.