Memories

5.

Nasledujúci týždeň prebieha v celku pokojne. Aj keď nudne. Marcel, Lili a Lucas trávia väčšinu času v škole, takže som celý čas sama a strašne sa nudím.

,,Lea! Som doma!" zakričí mi Lucas z predsiene. Je piatok, čo znamená, že konečne sa blíži víkend a konečne nebudem stále sama.

Prejdem do predsiene, no hneď sa zarazím. V predsieni stoja s Lucasom ešte nejaký dvaja muži. Vyzerajú zvláštne... a desivo.

,,Ehm. Lea, títo páni sú z polície. Chceli by sa ťa opýtať na tú nehodu." vysvetľuje Lucas.

,,Tak to vám veľmi nepomôžem, pretože pri tej nehode som stratila pamäť a vracia sa mi len občas v podobe malých spomienok." milo sa na nich usmejem.

,,Áno, to nám už povedal aj váš brat. Ale, nespomenuli ste si aj na nehodu?" opýta sa ma jeden z nich, načo záporne pokrútim hlavou.

,,Nie, nespomenula." Moja odpoveď ich zrejme sklame.

,,Ale ak by som si náhodou spomenula, sľubujem, že vám dám vedieť." povzbudivo sa usmejem.

,,Tak dobre. Tu máte moju vizitku. Keby niečo, zavolajte mi na to číslo." oznámi mi jeden z policajtov, načo prikývnem a prijmem tú vizitku.

,,Prečo to vlastne tak teraz riešite? Nie je už neskoro?" zvolám za nimi, keď už sú na odchode.

,,V prípade nastal zvrat a okolnosti naznačujú, že to nebola nehoda, ale niekto úmyselne poškodil brzdy, aby to tak vyzeralo." odpovie jeden z policajtov.

,,Dovidenia." povie druhý policajt a obaja odídu.. A ja som opäť úplne zmätená.

Nebola to nehoda? Urobil to niekto úmyselne? Nie! To predsa nemôže byť pravda! Alebo môže? Mohol niekto chcieť smrť našich rodičov? A ak áno, sme ja a Lucas v bezpečí?
...

,,Lucas? Môžem sa ťa niečo opýtať?" opýtam sa, práve keď vyberá nákup z tašky. Je sobota doobeda a Lucas sa rozhodol, že niečo uvarí. Úprimne? Pochybujem o jeho kuchárskych schopnostiach. No to, čo sa ho chcem opýtať vôbec nesúvisí s varením.

,,Jasné, pýtaj sa." odpovie a zamračene číta nejaký recept.

,,Čo je za tými zamknutými dverami?" opatrne sa opýtam.

,,Čože?" zmätene sa na mňa pozrie.

,,Keď som sa minule prechádzala po dome, narazila na jedny zamknuté dvere. Hore na poschodí, posledné dvere vľavo. Čo tam je?" nedočkavo vysvetľujem. Lucas sa len tajomne usmeje a položí na stôl nejaký polotovar.

,,Poď za mnou." povie a mieri z kuchyne na poschodie.

Utekám za ním. Lucas zastane pred tými dverami a ani neviem odkiaľ vyčaruje kľúč. Vzápätí dvere odomkne a otvorí ich dokorán so slovami: ,,Až po tebe."

Keď vojdem do izby, prvé čo uvidím je veľká červená zamatová sedačka a vedľa nej obrovský biely klavír.

,,Páni." To je jediné, načo sa zmôžem. Podídem ku klavíru a odklopím veko.

,,Môžem?" obrátim sa na Lucasa, ktorý sa povzbudivo usmeje.

,,Len do toho."

A tak si sadnem na malú lavičku pred klavírom a položím prsty na klávesy. Len čo sa ich dotknem, moje prsty začnú hrať akoby samé od seba. A tak sa len započúvam do melódie vychádzajúcej spod mojich rúk a očarená sa ňou nechám unášať. Keď doznie aj posledný tón, otočím sa na Lucasa.

,,Odkiaľ to viem?" opýtam sa ho zmätene.

,,Kedysi si hrávala na klavír. No už pár rokov nie." odpovie mi s úsmevom na tvári.

,,Učila ťa to mama. Ešte doteraz si pamätám jej a otcov šťastný a zároveň hrdý úsmev, keď si im zahrala celú skladbu krásne a bezchybne. Táto bola ich najobľúbenejšia. A musím priznať, aj moja." povie a pousmeje sa.

,,Ako sa volá?" opýtam sa.

,,Memories." zaznie odpoveď.

...

Som strašne nervózna. Prečo? Je pondelok a ja idem do školy. Bojím sa, pretože tých ľudí tam som predtým poznala, no teraz si ich nepamätám. Je však zvláštne, že témy, ktoré sme preberali viem. Keď ma včera Lili skúšala, takmer všetko som vedela.

,,Lea! Kde si tak dlho?" kričí na mňa Lucas z kuchyne.

,,Veď už idem!" zakričím mu späť, povzdychnem si a vyjdem z izby.

Keď zídem dole, Lucas ma už čaká v predsieni. Rýchlo sa obujem, vezmem si tašku a idem do auta, zatiaľ čo Lucas zamyká vchodové dvere.

,,Si nervózna?" opýta sa ma po chvíli ticha, keď už sedíme v aute a ideme smerom do školy.

,,A ešte ako." odpoviem.

,,Nemusíš sa báť. V škole si s nikým nikdy nemala problém. Všetko bude v poriadku. Všetci ťa tam už poznajú." upokojuje ma.

,,Veď práve. Všetci ma poznajú, no ja nepoznám nikoho. Teda, nepamätám si ich. Všetci sa mi budú zdraviť a prihovárať sa a ja..." povzdychnem si.

,,Neboj sa. Lili bude stále s tebou a Marcel bude pri tebe vždy, keď bude môcť. Ak by aj niekto nevedel, o tvojej strate pamäti, o čom silno pochybujem, pretože myslím, že Lili na to upozornila väčšinu žiakov tejto školy, tak im to jednoducho ty alebo niekto iný vysvetlí, dobre?" povie mi Lucas a ja len mlčky prikývnem.

Zastaneme pred školou a ja si uvedomím, aká je veľká. Naozaj som sem doteraz chodila? Toto je jedna z vecí, na ktoré si kvôli mojej strate pamäte nedokážem sama odpovedať...

,,Veľa šťastia." zaželá mi Lucas ešte predtým, ako vystúpim z auta.

,,Ďakujem. Budem ho potrebovať." posledné slová si len zašepkám pre seba, no zdá sa, že Lucas ich začul, pretože sa na mňa povzbudivo usmeje. Zatvorím dvere a sledujem Lucasovo odchádzajúce auto. Potom si vzdychnem a otočím sa smerom k škole.

Toto bude ešte dlhý deň...