Memories

2.

Niekto zaklope na dvere.

„Ďalej!" zakričím.

Do izby nevojde Marcel, ako som si myslela, ale niekto iný.

Je to asi 18-ročný chlapec. Má tmavé čierne vlasy, opálenú pokožku a žiarivo zelené oči. Je dosť vysoký a podobne ako Marcel, aj on mi je dosť povedomý. No takisto netuším, kto by to mohol byť.

Vtom si to ale uvedomím. Keď som sa totiž ráno pozerala do zrkadla, videla som opálenú tvár s hustými čiernymi vlasmi, ktoré sa mi spúšťali na plecia v miernych vlnách a žiarivo zelenými očami- presne takými, ako má ten chlapec. A keďže Marcel tvrdil, že iných príbuzných nemám, môže to byť len on- môj brat Lucas.

„Ahoj." nesmelo sa ozve.

„Ahoj. Ty budeš asi Lucas, však?" opýtam sa ho. Zatvári sa prekvapene.

„Áno. Ako to vieš? Vraveli, že si stratila pamäť a..." pokračuje, no preruším ho.

„Áno, stratila som pamäť a bohužiaľ sa mi ešte nevrátila, aj keď by som to veľmi chcela. Jednoducho sa na mňa podobáš. To je celé." myknem plecami a zasmejem sa nad jeho výrazom.

„Aha." zatvári sa neurčito. Potom nastane ticho

„Prečo si bol v Amsterdame?" preruším ho nakoniec.

„Bol som na výmennom pobyte."

„A páčilo sa ti tam?" vypytujem sa ho.

Vzdychne si. „Áno, kým som sa nedozvedel o tej havárii..."

Až teraz si všimnem že má trochu červené oči, asi od plaču. Aj keď...Nevyzerá na typ, čo by plakal.

„Prosím, povedz mi, niečo o rodičoch. Hocičo. Napríklad, ako vyzerali, čo robili,...To je jedno." poprosím ho po ďalšej chvíli ticha.

„Eh...Mama bola novinárka, otec profesionálny fotograf. Boli...úžasní. Najlepší rodičia na svete. Samozrejme, vždy sa s niekým pohádaš, úplne nesúhlasíš,...ale aj tak. A vyzerali takto." Ukázal mi fotku na mobile.

Z fotky sa na mňa usmievali 4 ľudia. Krásnu ženu s hustými čiernymi vlasmi podobnými tým, aké mám ja a svetlými modrými očami objímal okolo pliec vysoký muž s hnedými vlasmi a žiarivo zelenými očami. Na fotke sme ešte boli ja a Lucas a na tvárach sme mali šťastný výraz. Zrazu sa mi pred očami premietla jedna z mojich stratených spomienok...

„Lea!" niekto na mňa zvolal.

„Poď, odfotíme sa." volá na mňa moja mama.

„Už idem, mami!" odpoviem a pribehnem k nej.

Sme v parku. Všade okolo nás sú stromy, ktoré nás chránia pred ostrým jarným slnkom.

„Načo sa budeme fotiť?" frfle Lucas.

„Aby sme mali nejakú pamiatku na tento nádherný deň. Uvidíš, o pár rokov na to budeme s úsmevom spomínať." odpovie mu mama. „ Takže tri, dva, jedna..." odpočíta otec. Vtom stlačí gombíka foťák nás odfotí.

„Tak a teraz máme spomienku na tento nádherný deň. Vďaka nej si tento deň budeme môcť pripomínať aj o 30 rokov. Teda, ak sa toľko dožijeme..."zasmeje sa mama.

„Lea! Si v poriadku?" trasie mnou Lucas.

„Ja...áno, som, len...Asi si začínam spomínať." odpoviem, zmätená tým, čo sa pred chvíľou stalo.

„Čože?!" vykríkne Lucas. „To je predsa úžasné! Idem po doktora!" A už je na ceste k dverám.

„Lucas! Bola to len jedna spomienka. Možno to nič nie je." namietnem.

„Lea. Aj jedna je lepšie než nič. Aj to je už pokrok. Možno to je len začiatok a o chvíľu sa ti vráti pamäť úplne. Takže, idem po doktora." rozhodne a vzápätí zmizne v dverách. O chvíľu sa vráti aj s doktorom, ktorý tu bol včera, keď som sa prebrala.

Doktor ma chvíľu vyšetruje a popritom mu vyrozprávam tú spomienku.

„Myslím, že to je na dobrej ceste. Začínaš si spomínať." povie nakoniec doktor.

,, Možno by si si mala popozerať viac fotiek. Myslím, že by neboli zlé aj nejaké videá alebo veci, na ktoré sa viažu nejaké spomienky, hlavne tie silné. Možno ti to pomôže spomenúť si." navrhne.

Keď odíde, ozve sa Lucas:

„Tiež si pamätám ten deň. Bol to prvý prázdninový deň, sobota. Mama navrhla aby sme šli do parku. Bol to jeden z najkrajších dní, čo sme boli všetci spolu. A jeden z posledných..." povzdychne si.

„Chýbajú mi. Veľmi. Už sme len sami dvaja. Neviem, čo by som robil, keby si zomrela aj ty." povie a pozrie sa na mňa, v očiach sa mu ligocú slzy. Na toto mu odpovedať neviem.

Potom sa už rozprávame o iných, zábavnejších veciach. Počas toho príde aj Marcel.

„Ahoj!" povie, len čo vojde do izby.

„Nevedel som, že si už späť, Lucas." povie, keď si všimne Lucasa sediaceho na stoličke vedľa mojej postele.

„Prišiel som hneď, ako som sa to dozvedel." odpovie Lucas.

„Aha. Mimochodom, ešte niekto by ťa chcel vidieť, Lea." poznamená Marcel a sotva to dopovie a spoza neho vybehne dievča a uväzní ma vo svojom objatí. Trochu zarazene jej ho opätujem.

Dievča je vysoké a môže mať asi 14 rokov. Dlhé blond vlasy má rozpustené a belasé oči jej žiaria. Na perách jej pohráva úsmev.

Keď ma konečne pustí, prehovorí. Jej hlas je taký...zvláštny. Je smutný, tichý až tajomný.

„Viem, že si ma nepamätáš. Som Lili. Sme spolužiačky a najlepšie kamarátky. Teda, dúfam, že nimi aj ostaneme." zarazí sa.

Milo sa na ňu usmejem. „To dúfam aj ja."

„Mimochodom, Lea si začína spomínať." informuje ich Lucas, na čo pretočím očami.

„To je úžasné!" vykríkne Marcel.

„Bola to len jedna krátka spomienka." poviem.

„Ale z jednej môžu byť dve, potom tri,...A nakoniec sa ti vráti celá pamäť." odpovie mi Lili. Po Lucasovej a teraz už aj Lilinej odpovedi už na to nič nenamietam a v duchu uznám, že možno majú pravdu.