Memories

Prológ

Jediné, čo vidím, je tma.

Snažím sa otvoriť oči, no nejde to. Tak sa započúvam do zvukov okolo mňa.

Najprv nepočujem nič.

Ticho.

Potom však niečo predsa len začujem. Tlmený zvuk sirény, hovor ľudí okolo,...

Zrazu zistím, že okolo mňa je vlastne hluk.

Čo sa deje?

Snažím sa rozpamätať, no nič si nepamätám. Viem len, že v jednu chvíľu sme sedeli v aute a zrazu...BUM.

Začína sa mi rozjasňovať pamäť, no už si nie som istá, či to chcem.

Vidím človeka, ktorý stojí na ceste. Kričím na otca. Otec dupne na brzdu, no nič sa nedeje. Brzdy zlyhali. Trúbi, no človek sa ani nepohne. Otec stočí volant do priekopy...

Snažím sa otvoriť oči. Konečne sa mi to podarí. Keď ich otvorím, najskôr ma oslepí svetlo naokolo, no potom sa mi naskytne nádherný pohľad na nočnú oblohu.

Zrazu sa nado mnou skláňa nejaká osoba a ja začujem hlas, ktorý ku mne prichádza akoby zďaleka.

„Slečna, ste v poriadku? Slečna, počujete ma?"

Chcem mu odpovedať, no nedarí sa mi. Nedokážem ani otvoriť ústa. Zrazu na mňa dopadne únava a ja už nedokážem držať oči otvorené. A tak ich zatváram a ponáram sa do ríše snov...