Memories

24.

,,Takže vravíte, že Vás niekto uniesol a ehm... mučil, kvôli nejakému kódu, ktorý vám zanechali vaši rodičia?" zhrnie policajt a pozrie sa na mňa. Je evidentné, že mi neverí. Pravdepodobne sa na mne v duchu teraz smeje.

,,Áno." potvrdím.

,,Slečna. Dúfam, že si nemyslíte, že Vám to uverím. Je to úplný výmysel. Prepáčte, no mám na práci dôležitejšie veci, ako počúvať takéto nezmysli." povie a je na ňom vidieť, že sa na mne baví.

,,Lenže to nie sú nezmysli!" namietnem.

,,Ale sú. Veď je to úplne pritiahnuté za vlasy. Kto by vám už chcel niekto ublížiť? A navyše, kvôli nejakému blbému kódu?" zasmeje sa.

,,Je to pravda. Ak mi neveríte, spýtajte sa napríklad mojich priateľov... Alebo v nemocnici, veď som tam predsa bola, po tom, čo ma môj brat a priatelia zachránili." poviem.

,,Vašich priateľov ste mohli nahovoriť, aby s vami hrali túto hru. Alebo vám dokonca pomáhali vymyslieť ten príbeh." znova sa zasmeje.

,,A čo toto?" ukážem mu moje zápästie. ,,Urobil mi to pri tom, ako ma mučil."

,,Toto ste si kľudne mohli urobiť aj sama. Neurobil vám to nijaký Cornelio, rovnako, ako vás ani nikto nemučil." odpovie.

Nahnevane si povzdychnem. Už hodinu tu sedím a snažím sa presvedčiť tohto tupého policajta, že to, čo hovorím, je pravda. No on stále tvrdohlavo opakuje, že som si to len vymyslela a že si z neho robíme žarty.

Ako keby som nemala na práci nič iné, než strieľanie si z policajta. Prekrútim nad ním v duchu očami.

Tak už zostáva len posledný pokus...

,,A čo Melany? Tá sa predsa do nemocnice nedostala len tak, pre nič- za nič. Aj ju mučili. Choďte sa jej na to opýtať, sama vám to potvrdí." poviem mu. On sa len zasmeje a pobavene sa na mňa pozrie.

,,Chudák to dievča. Je úplne zmätená a netuší, čo sa vlastne deje. Určite ste jej hneď, ako sa prebrala, narozprávali túto rozprávku, aby vám uverila. Nečudo, že teraz tomu sama verí..." zase sa zasmeje jeho otrasným smiechom, ktorým dáva najavo, ako sa na mne baví.

Jeho odpoveď bola posledná kvapka k tomu, aby som vybuchla.

,,Tak viete čo?!" skríknem a prudko sa postavím zo stoličky.

,,Neverte mi! Poradíme si aj bez vašej pomoci!" zvriesknem a otočím sa na odchod.

,,Ak by ste mali naozaj problém, alebo ak by ste našli dôkaz, ktorý by potvrdil, že tento príbeh nie je iba vašim výmyslom, dajte nám vedieť." povie a falošne sa usmeje.

,,Buďte si istý, že len čo to ja a moji priatelia vyriešime, dozviete sa to. A aby ste nepovedali, že sme si to vymysleli, dôkaz určite mať budeme." odpoviem mu a tiež sa na neho falošne usmejem.

,,Veď vy ešte uvidíte, že som si to nevymyslela a že som mala pravdu." zamrmlem, no podľa jeho výrazu usúdim, že to počul. Otočím sa a doslova vyletím z jeho kancelárie.

,,Tak, čo?" opýta sa ma Lucas hneď, ako ma uvidí.

,,Poviem ti to doma." odpoviem potichu. Prikývne a spolu odídeme z policajnej stanice, ďaleko od toho hnusného policajta, ktorý mi odmieta uveriť.
...

,,Takže on tvrdí, že si si to celé vymyslela?" rozčuľuje sa Lucas a ja len prikývnem. Hnev ma už takmer prešiel, ostala len akási...ľútosť? Ľútosť a sklamanie, že mi neveril.