Memories

10.

Keď sa prebudím, zistím, že ležím v obývačke na gauči a že ma v noci niekto prikryl dekou. Postavím sa a došuchocem sa do kuchyne.

,,Ahoj, už si vstala?" opýta sa ma Marcel, sediaci pri stole.

,,Áno... Koľko je vlastne hodín?" opýtam sa zmätene.

,,Deväť." odpovie a uškrnie sa, keď si všimne môj prekvapený a vystrašený výraz.

,,Nemali by sme byť v škole?" opýtam sa ho a začnem sa stresovať.

,,Pokoj, je sobota, zabudla si?" zasmeje sa a mne ihneď odľahne.

,,A čo Lucas?" opýtam sa ho, keď si spomeniem na včerajší večer.

,,Je v poriadku. Zatiaľ ešte spí. Myslím, že to nie je až také vážne, ako by sa mohlo zdať." odpovie a mne -opäť- odľahne.

,,Tak to som rada." odpoviem.

,,Marcel?" opýtam sa ho po chvíli ticha.

,,Hmm?"

,,Bojím sa. Bojím sa, že nám všetkým -možno aj tebe a Lili- ublížia. Veď sami to- nech je to už ktokoľvek- napísali. Napísali, že to, čo urobili Lucasovi, bol len začiatok." na konci sa mi zlomí hlas a Marcel ma objíme.

,,Neboj sa, my to zvládneme." upokojuje ma.

,,Ja...idem skontrolovať Lucasa." poviem po chvíli a utieram si slzy, ktoré mi ani neviem kedy začali tiecť. Cítim sa trochu trápne. Marcel len prikývne a ja sa otočím vyjdem po schodoch.

Vojdem do Lucasovej izby a zistím, že Marcel mal pravdu a Lucas spokojne spí vo svojej posteli. Všade má modriny, ktoré sa už začali sfarbovať, takže je celkom...farebný.

Potichu vyjdem z izby a zatvorím dvere. Chvíľu rozmýšľam, čo budem robiť, až nakoniec sa ani neviem ako ocitnem pred zamknutými dverami. Pousmejem sa a odomknem ich.

Vojdem dnu a sadnem si za klavír. A moje ruky opäť akoby vedeli, čo majú robiť a ja sa ako vždy nechám unášať hudbou.

Z ničoho nič, uprostred skladby dostanem pocit, že ma niekto sleduje a tak prestanem hrať a pozriem sa smerom k dverám.

A naozaj. Vo dverách stojí Marcel a s úsmevom na tvári ma pozoruje.

,,To bolo nádherné. Netušil som, že vieš hrať na klavíri." povie.

,,Lucas tvrdí, že ako malá som zvykla hrávať na klavíri, no potom som prestala." odvetím s úsmevom.

,,Teraz s tým už určite neprestávaj." povie.

,,To ani nemám v úmysle." zasmejem sa a on spolu so mnou.
...

Lucas sa zobudí až niekedy na obed. Marcel tu je celý čas so mnou. Lucas je na tom lepšie, ako to na prvý pohľad vyzeralo.

Zbytočne som sa ho nevypytovala na včerajší večer, vedela som, že si ho vôbec nepamätal. Ani netušil, kto ho tak doriadil.

Zatiaľ som mu nepovedala o tej SMS-ke, no viem, že onedlho sa to určite dozvie. Ak nie odo mňa, tak od Marcela. Celý deň sa na nič nedokážem sústrediť. V hlave sa mi vkuse hmýri priveľa myšlienok. Marcel odíde až poobede, keď si je 100% istý, že to tu s Lucasom zvládneme. Nechápem, prečo sú všetci taký starostlivý.

Večer ku mne do izby príde Lucas.

,,Lea? Čo sa deje?" opýta sa starostlivo.

,,Nič len... Veď vieš, ten včerajšok a tak..." odpoviem. vyhýbavo.

,,Už sa s tým netráp. Viem, že chceš vedieť, kto ma zbil, rovnako ako aj ja, no je mi to ľúto. Snažil som sa spomenúť si, no nejde to. Nič si z večera nepamätám. Netuším, kto ma zbil." zakončí a pohladí ma po chrbte.

,,Lenže ja asi áno." pošepnem a pocítim, ako Lucas stuhne. No to už nevydržím a z očí sa mi opäť začnú valiť slzy...