Memories

4.

Keď otvorím oči, chvíľu sa zmätene obzerám okolo seba a nechápem, kde to som. Potom si spomeniem na včerajšok, že som vo svojej izbe a hlavne DOMA.

Vyskočím z postele, rýchlo sa oblečiem a zídem dole. Dole je zatiaľ ticho, Lucas asi ešte spí. Ani sa mu nečudujem, keď sa pozriem na hodinky zistím, že je ešte len pol šiestej. A navyše je sobota. V kuchyni sa naraňajkujem, najprv však dosť dlhú chvíľu otváram všetky skrinky, kým nájdem to, čo hľadám. Potom vojdem do obývačky a pustím si telku. Asi po hodine ju vypnem a rozhodnem sa prezrieť si ešte dom. Nedôjdem však ďaleko, zastavím sa hneď pri pohľade na fotky. Zaujme hlavne jedna.

Sme na nej ja a Marcel. Držíme sa za ruky a vyzeráme...šťastní. Doteraz som veľmi nepremýšľala nad tým, prečo sme sa rozišli, no teraz...Určite sa ho na to najbližšie pri vhodnej príležitosti opýtam.

„Marcel, kam ideme?" opýtam sa ho, ma vedie cez les.

„Uvidíš." Zaznie odpoveď. Pozriem sa na neho a na tvári má tajomný úsmev. Ešte chvíľu ideme mlčky cez les, keď odrazu zastaví.

„Teraz ti na chvíľu zaviažem oči, dobre?" Prikývnem.

Na oči mi dá šatku a potom ma opatrne vedie ďalej. Nebojím sa, že spadnem alebo že ma odvedie niekam do nebezpečenstva, pretože mu verím. O chvíľu zastaneme a Marcel mi dá šatku dole z očí. Najprv ma oslepí oranžové svetlo zo zapadajúceho slnka. Ani som si nevšimla, že už začína zapadať. Keď si moje oči opäť privyknú na svetlo, pohľad, ktorý sa mi naskytne mi vybije dych. Predo mnou sa rozprestiera nádherná lúka. Preteká ňou malý potôčik, ktorý sa potom stráca v lese. Pri potôčiku stojí veľký strom. Malé biele kvietky z neho opadávajú na zem pod neho, ale aj do potôčika, ktorí ich unáša po prúde hlboko do útrob lesa.

,,Marcel. To je nádherné." pošepnem.

,,Objavil som to tu len nedávno, keď som sa minule prechádzal po lese. Myslel som si, že sa ti to tu bude páčiť." odpovie s úsmevom.

,,Mal si pravdu. Naozaj sa mi to tu páči. Ďakujem ti, že si mi to tu ukázal." poviem a pozriem sa na neho.

,,Pre teba vždy." pošepne a pobozká ma...

Prekvapená a zároveň úplne ochromená si sadnem na schody a premýšľam nad tou spomienkou. Bola...krásna. Ďalší dôvod zistiť, prečo sme sa rozišli.

,,Lea? Si v poriadku?" Z premýšľania ma vytrhne Lucas, schádzajúci zo schodov.

,,Áno, som v pohode. Len ďalšia spomienka. Nič viac" odpoviem.

,,O čom bola?" opýta sa a sadne si ku mne.

,,To je jedno. Nič dôležité." Pre teba. Dodám v duchu.

,,Dobre. Chápem, že mi nepovieš všetko. Raňajkovala si už?" opýta sa ma a tým aj zmení tému, za čo som mu vďačná. Keď prikývnem, bez slova odíde do kuchyne a nechá ma sedieť na schodoch, spolu s mojimi zmätenými myšlienkami...

...

Film skončil a práve keď som sa natiahla pre ovládač, aby som ju vypla, domom sa rozozvučí zvonček pri dverách.

,,Idem otvoriť!" zakričí mi Lucas, keď sa zdvíham z gauča aby som šla otvoriť. Rezignovane si vzdychnem a opäť si sadnem. Lucas mi dnes nechce dovoliť nič robiť, vraj aby som si oddýchla.

,,Ahoj Marcel." začujem Lucasov hlas a stuhnem. Fajn, možno som si povedala, že sa ho opýtam na dôvod nášho rozchodu, no teraz si ešte nie som istá, či som pripravená opýtať sa ho to. A či je on pripravený odpovedať mi...

,,Ahoj." ozve sa Marcel, len čo vojde do obývačky.

,,Ahoj." ticho odpoviem.

,,Ako ti je?" opýta sa.

,,Lepšie, bez tých bielych stien." odpovedám mu, načo sa zasmeje.

,,Verím ti."

,,Lea? Musím na chvíľu odísť. Zvládnete to tu s Marcelom, však?" opýta sa ma Lucas, keď nakukne do obývačky.

,,Jasné, mami." prevrátim očami. Odkedy ma pustili z nemocnice, správa sa ako moja mama. Aj keď to veľmi neviem posúdiť, keďže okrem tých dvoch spomienok si na ňu vôbec nepamätám...

Lucas sa nad mojou odpoveďou zasmeje a odíde z obývačky. O chvíľu začujeme buchot vchodových dverí.

Pozriem sa na Marcela a všimnem si, že mu na tvári pohráva malý úsmev.

,,Mami?" opýta sa.

,,No, keď sa tak v poslednom čase správa..." pokrčím plecami.

,,A navyše mi dnes nedovolil nič robiť, iba ležať na gauči a pozerať teļku alebo čítať knihu. To aj v nemocnici som mala väčšiu voľnosť!" hnevám sa, načo sa zasmeje.

,,Bojí sa o teba. Vieš predsa, že si jediná z celej rodiny, čo mu ostala. Asi má pocit, že sa o teba musí starať, pretože si slabá a sama nič nedokážeš. Aj keď to nie je pravda." dodá rýchlo, keď uvidí môj nahnevaný výraz.

Potom sa ešte chvíľu rozprávame a ja počas toho naberám odvahu opýtať sa ho tú otázku. Napokon ju konečne naberiem a nadýchnem sa.

,,Marcel?" začnem nesmelo.

,,Hmm?"

,,Môžem sa ťa na niečo opýtať?"

,,Jasné, pýtaj sa. Odpoviem ti, ak budem môcť." zasmeje sa.

,,Prečo sme sa rozišli?" opatrne sa ho opýtam.

Marcel zaraz zvážnie a ja začínam ľutovať, že som sa ho nato pýtala. Ale, na druhej strane, mám právo to vedieť.

,,Pretože som bol blbec." odpovie po chvíli, keď už ani nečakám, že mi odpovie.

Nechápem. Zmätene sa na neho pozriem.

,,Blbec?" opýtam sa ho.

Povzdychne si. ,,Áno, blbec."

,,A prečo?" Ešte stále som veľmi zmätená.

,,Ja...ehm. No, ja..." začne .

,,Áno, Marcel? Čo ty?" zdvihnem obočie.

,,No, ja...Raz sme sa pohádali a potom ma jedno dievča zrazu pobozkalo a ja som nič nestihol urobiť, lebo si práve prišla a myslela si si...Vtedy si sa so mnou rozišla a ja som ti to nestihol vysvetliť, lebo v ten deň si mi nebrala mobil ani si sa so mnou vôbec nerozprávala a na druhý deň sa stala tá nehoda... Vieš, keď som bol pri tebe v tej nemocnici a nevedel som, či to prežiješ, uvedomil som si, ako veľmi ťa mám rád a aký blbec som bol a že neviem, čo by som robil, ak by si to neprežila... Viem, že mi to asi neodpustíš a aj ťa chápem, ale..." umlčala som ho prstom, ktorý som mu priložila na pery.

,,Odpúšťam ti." zašepkám.