Memories

6.

Deň nakoniec prebehol lepšie, než som si myslela. Lucas mal predsa len pravdu. Lili sa odo mňa celý deň ani nepohla a Marcel za mnou prišiel každú prestávku. Učitelia aj spolužiaci na mňa boli milý a zaradom sa mi predstavovali. Teda, väčšina spolužiakov na mňa bola milá. Pár dievčat na čele s namyslenou Louraine sa mi snažili celý deň znepríjemniť. Vôbec nechápem, čo proti mne majú.

Ani som sa nenazdala, a prešiel celý týždeň. Lucas ma každé ráno nosil do školy a po vyučovaní ma zasa vždy čakal na školskom parkovisku. Trochu to s tou starostlivosťou preháňa.

,,Lea? Prekážalo by ti, keby som dnes po škole po teba neprišiel? Idem s kamarátmi von, už dlho som nikde nebol a..." začne Lucas nervózne v piatok ráno cestou do školy.

,,Nie, jasné. V pohode choď, o mňa sa nestaraj. Nie som predsa malá, viem sa dostať domov aj sama." odpoviem, načo si Lucas viditeľne vydýchne.

,,Tak fajn. No keby niečo, zavolaj mi, dobre?" uisťuje sa.

,,Jasné." odpoviem.

,,Tak ahoj. A uži si to s kamošmi!" poviem mu a zabuchnem dvere na aute. Len čo urobím krok, niekto na mňa zozadu skočí.

,,Konečne piatok!" zakričí ten niekto z môjho chrbta.

,,Áno, Lili, aj ja ťa rada vidím a teraz by si mohla zísť dole z môjho chrbta, pretože priznajme si, že nie si práve najľahšia." poviem zo smiechom a Lili mi zoskočí z chrbta a pozrie na mňa s hraným urazeným výrazom.

,,A ty si hovoríš kamoška?" ublížene sa na mňa pozrie, no o chvíľu obe vybuchneme do smiechu.

,,Ahojte, čo je vám také smiešne?" opýta sa nás Marcel a pri pohľade na nás, ako sa smejeme mu tiež trhá kútikmi úst.

,,Ale nič." zahovára Lili a ťahá nás do vnútra školy.

,,Tak sa zatiaľ majte." povie Marcel, keď sa ozve zvonček oznamujúci začiatok hodiny a všetci sa rozchádzajú do tried. Sadneme si s Lili do lavice (Lili našťastie sedí so mnou) a do triedy vstúpi učiteľka.

...
,,Ideš domov?" opýta sa ma Marcel po škole.

,,Uhm, Lucas niekam šiel s kamošmi, takže idem peši. Konečne sa o mňa prestáva starať ako o malé bábätko." povzdychnem si.

,,Nekrič hop kým nepreskočíš." zasmeje sa Marcel, načo musím uznať, že má pravdu.

,,Môžem ísť s tebou?" opýta sa, načo len prikývnem.

Celou cestou sa bavíme o blbostiach, až nakoniec zastavíme pred naším domom.

,,Ehm, Lea? Nechcela by si ísť dnes večer so mnou von?" opýta sa ma Marcel a vidím na ňom, že je nervózny.

,,Dobre." prikývnem.

,,Tak fajn. Prídem po teba o siedmej." s úsmevom povie Marcel a odíde.

Keď vstúpim do vnútra, zistím, že som doma sama a Lucas sa ešte nevrátil. V duchu som aj rada. Odkedy som sa vrátila z nemocnice, Lucas takmer vôbec nikde nebol, pretože buď je doma a stará sa o mňa (čo vôbec nie je potrebné), alebo je v škole. Áno, Lucas ešte chodí do školy. Práve je prvák na vysokej. 

Zložím si veci a zrazu veľmi zatúžim zahrať si na klavír. Rýchlo vybehnem na poschodie, vezmem si kľúč, položený na zárubni nad dverami a odomknem dvere. Len čo ich otvorím, ovanie ma to, čo vždy- akási príjemná atmosféra, pocit, že tu so mnou sú aj moji rodičia, ktorých si, žiaľbohu nepamätám. Pomaly vojdem dnu a sadám si za klavír.

Len čo sa moje prsty dotknú klávesov, stane sa to, čo prvý krát, ako som sem vošla. Vlastne sa to deje takmer vždy, keď položím ruky na klavír. Spod mojich prstov vychádzajú rôzne melódie a ja sa ponáram do sveta hudby a zabudnutých piesní.

,,Mami! To bola nádherná skladba!" vykríknem naradostene. Zoskočím otcovi z kolien a bežím si sadnúť k mame za klavír. Môžem mať asi 6 rokov.

,,Tú pieseň zložila tvoja mama." povie otec hrdo.

,,Naučíš ma ju?" poprosím, načo sa mama len usmeje a začne navigovať moje malé pršteky na klávesoch.

Ohromená dohrám skladbu a zamyslím sa nad spomienkou.

,,Páni." pošepnem a ešte stále ohúrená zaklapnem veko klavíra a odídem z izby, nezabúdajúc na zamknutie dverí a odloženie kľúča na vrch zárubne.

,,Páni." pošepnem ešte raz a potom sa otočím a odídem do svojej izby.
...
Presne o siedmej zazvoní zvonček pri dverách.

Pousmejem sa, ešte raz sa pohľadom skontrolujem v zrkadle a idem otvoriť dvere. Keď ich otvorím, uvidím Marcela, ktorý mi hneď podá krásnu červenú ružu. Na sebe má čierne nohavice a obyčajné biele tričko, no vyzerá úchvatne.

,,Si nádherná." povie.

,,Ani ty nevyzeráš najhoršie." usmejem sa. ,,,Počkaj chvíľku." poviem.

Vezmem ružu, postavím ju do vázy medzi ostatné kvety, čo sú v predsieni, rýchlo napíšem na lístok na stole odkaz pre Lucasa, ktorý sa ešte stále nevrátil, vezmem si bieli svetrík, obujem si biele baleríny, schmatnem malú bielu taštičku a zamknem dvere.

Marcel mi podá ruku a vedie ma po ulici. Ticho sa prechádzame po meste, až nakoniec zastaneme pred reštauráciou. Len čo vojdeme, ovanie ma príjemná atmosféra a rôzne vône jedál, z ktorých sa mi hneď začnú zbiehať sliny. Marcel ma zavedie dozadu k voľnému stolu a odsunie mi stoličku. Správa sa ako pravý džentlmen, to musím uznať. Keď príde čašník, objednáme si z menu, ktoré bolo na stole a čakáme, kým nám prinesie jedlo.

,,Tak, páči sa ti tu?" opýta sa Marcel.

,,Je to tu nádherné! Ďakujem, že si ma tu vzal." odpoviem úprimne.

,,Som rád, že sa ti tu páči." povie a usmeje sa.

Celá večera prebehne príjemne. Celý večer sa rozprávame a dobre sa bavíme. Keď dojeme, rozhodneme sa ešte trochu poprechádzať po meste. A tak sa prechádzame popred vysvietené výklady, mesiac a hviezdy, ktoré medzitým vyšli, na nás svietia a my si užívame ten príjemný pokojný večer. Napokon sa oprieme o zábradlie malého mostíka a pozeráme sa na rieku, ktorá preteká mestom a rozprávame sa.

,,Ďakujem, že si ma dnes vzal von." poviem.

,,Nemáš za čo." odpovie.

Potom tam len tak ticho stojíme a ďalej sa pozeráme na rieku. Teda, ja sa pozerám na rieku, Marcel sa pozerá na mňa. Nie je to také trápne ticho. Skôr to také príjemné, keď si užívame prítomnosť toho druhého. Pozriem sa na Marcela a usmejem sa naňho, keď tu zrazu sa ku mne nakloní a jemne ma pobozká.

,,Ďakujem za nádherný večer." zašepká, a ja, ešte stále neschopná slova ho objímem.