Memories

13

Keď otvorím oči, som zmätená.

Kde som? pýtam sa v duchu. Vtom sa mi vybavia spomienky zo včera a ja zastonám.

Nie! Prosím, však to bol len sen? No pohľad naokolo mi potvrdí, že to sen nebol.

Som v nejakej miestnosti. Zo stien padá omietka a strašne to tu páchne. V miestnosti nie je nič okrem špinavého matracu, na ktorom sedím, jedných zavretých a pravdepodobne aj zamknutých dverí a malého zamrežovaného okienka, ktorým sem preniká pár slnečných lúčov. Zápästia aj kotníky mám pripútané železnými putami k malému otvoru v stene. Snažím sa ich vyslobodiť aspoň zo steny, no pevne držia pripútané na malom železnom krúžku namontovanom v tom otvore v stene. Akurát si putá zarývam viac do kože, tak s tým prestanem. V hlave mi silno treští a ešte stále sa cítim unavene. Ktovie, čo mi to pichli.

Strhnem sa, keď v dverách zaštrngocú kľúče a vzápätí sa otvoria. Do miestnosti vstúpia štyri osoby. Všetci majú na tvárach šatky, no jednu spoznám takmer okamžite: Tom.

Jeho chladné modré oči si ma oprvožlivo premeriavajú a ja sa pod jeho pohľadom zatrasiem. Pohľadom sa presuniem na ostatných. Hneď vedľa neho stojí starší muž. Vlasy má už trochu sivé a okolo očí sa mu začínajú črtať výraznejšie vrásky. Možno by vyzeral ako milý deduško, nebyť jeho očí. Chladné, modré, bezcitné oči upierajúce svoj hrôzostrašný pohľad priamo na mňa.

Keď sa nad tým zamyslím, s Tomom sa na seba dosť podobajú. Asi sú príbuzný. Keď sa naše pohľady stretnú, po chrbte mi prejde mráz a tak radšej rýchlo uhnem očami. Po jeho ľavej strane stojí žena. Dlhé blond vlasy jej padajú na plecia. Je mladá. Jej perfektne tvarované obočie je pri pohľade na mňa zdvihnuté a v očiach sa jej zračí...znechutenie? Ten posledný muž ostane stáť pri dverách a v rukách má zväzok kľúčov. Asi strážnik. Tvár mu tiež zakrýva šatka, no nejde z neho to, čo z ostatných: hrôza a bezcitnosť. Jeho pohľad je skôr ľútostivý, no nemôžem to tvrdiť naisto.

Chcem prehovoriť, no v ústach mám sucho, ako keby som už strašne dlho nepila.

Čo môže byť aj pravda ozve sa tichý hlások v mojej hlave.

Chystám sa niečo povedať no starší muž ma predbehne.

,,Určite sa teraz pýtaš, čo tu robíš." jeho hlas je ľadový, presne ako jeho oči. ,,A myslím, že odpoveď na to nájdeš aj sama." pokračuje zlomyseľne.

Nechápavo na neho pozriem. Čo tým myslí?

,,Netuším, o čom to hovoríte." zachrapčím a som prekvapená, že som zo seba aspoň niečo dostala.

,,Nie? Som si istý, že vieš. Skús sa ešte trochu zamyslieť." nabáda ma a ja som ešte zmätenejšia. O čom to hovorí?

,,Naozaj netuším, o čom to hovoríte." odpoviem a snažím sa znieť vyrovnane a nebojácne, čo je vzhľadom na túto situáciu a moje momentálne postavenie nemožné.

,,Tak fajn. Myslím, že toto ti osvieži pamäť." uškrnie sa a nastaví ruku smerom k žene. Až teraz si všimnem, že všetci majú na rukách čierne kožené rukavice. Žena niečo vytiahne z vrecka čiernej koženej bundy (ďalšia vec, ktorú majú všetci oblečenú) a podá mu to do nastavenej ruky. Keď si to lepšie obzriem, zblednem. Vyzerá to ako malý nožík alebo skôr skalpel. Čo s tým chce robiť?

Zo zlomyseľným výrazom podíde ku mne a schmatne moju ľavú ruku. Vystrie mi dlaň a rýchlym pohybom ruky mi urobí asi 2 cm zárez do dlane. Účinok sa dostaví okamžite: z rany začne vytekať pramienok krvi a rana začne štípať. Syknem a tvár sa mi skriví do bolestnej grimasy.

,,Tak, už si spomínaš?" šepne ľadovo. Pokrútim hlavou a oči sa mi začnú plniť slzami.

,,Nie? A čo teraz?" opýta sa a urobí mi ďalší zárez, hneď vedľa toho prvého. Opäť len bezmocne pokrútim hlavou a snažím sa zadržať slzy.

,,Hmm. Tak fajn pôjdeme na to inak. Povedz mi ten kód." zasyčí a zovrie mi dlaň, až mám pocit, že mi ju každú chvíľu rozdrví.

,,Kód? Aký kód?" opýtam sa, ešte stále snažiac sa znieť vyrovnane a zadržať slzy, ktoré sa silou-mocou derú von. No posledné, čo by mi chýbalo je, aby ma videli plakať, aby si mysleli, že som slaboch.

Čo je vlastne aj pravda, opäť sa ozve tichý hlások v mojej hlave a ja ho v duchu okríknem, aby prestal.

,,Aký kód? No predsa ten, čo ti prezradili tvoji rodičia tesne pred tým, ako zomreli. Nepamätáš sa?" vypytuje sa, v jeho hlase je cítiť posmech a do dlane mi urobí ďalší zárez.

,,Pri nehode som prišla o pamäť. Nepamätám si skoro nič, čo bolo pred nehodou." odpoviem roztrasene.

,,To áno, ale spomienky sa ti už predsa vracajú, či nie?" opýta s posmešne a ešte stále pevne zviera moju ruku. Bezmocne sa na neho dívam a mám pocit, že sa každú chvíľu zosypem.

,,Starý otec? Myslím, že hovorí pravdu. Naozaj si nič nepamätá. Aj tá jej kamarátka mi stále tvrdila, že Lea si nič nepamätá." ozve sa Tom a tak ma vlastne aj (nevedomky) zachráni pred tým, aby som sa tu zosypala.

Ha! Naozaj sú príbuzný! jasá ten otravný hlások v mojej hlave. No mňa skôr zarazí, že sa ma ako keby zastal.

Je to kvôli Lili? Už mi došlo, že sa s ňou len zahrával, aby sa dostal bližšie ku mne a aby nás mohol sledovať a dozvedieť sa niečo od Lili. No čo ak to tak nebolo? Čo ak to bola len náhoda, že som jej kamarátka? Potrasiem hlavou, aby som vyhnala neodbytné a nezmyselné otázky, na ktoré aj tak viem odpoveď, pretože viem, že to určite nebola náhoda.

,,Tak fajn. Možno sa jej spomienky vrátia, keď si tu trošku pobudne. Uvidíme, čo s ňou spraví tento pobyt u nás. Dúfam, že sa ti tu páči a že sa cítiš príjemne." povie posmešne starec a otočí sa na odchod. Keď už vychádza z dverí, Tom sa skloní, aby si zaviazal šnúrku a nenápadne mi hodí papierovú vreckovku a pohľadom ukáže na moju zranenú dlaň. Potom sa na mňa ešte rýchlo pozrie a vybehne z miestnosti. Len čo prekročí prach, strážnik za ním zavrie a zamkne dvere. A ja ako paralyzovaná sedím, dívam sa na tú vreckovku v mojich rukách a premýšľam, či sa mi to len zdalo, alebo sa v Tomovich očiach mihol súcit.