Vojna Vlčích Kráľov: Vzbura Začína

12

Vedela kto je.

Luke na prvý inštinkt vytiahol dýku a postavil sa do bojového postoja, Lili v rovnaký moment urobila to isté.

Premeriavali sa pohľadmi, vyzývali toho druhého zaútočiť a okúsiť ich bojové schopnosti.

„Odkedy to vieš?"

Zdvihla dýku do výšky jeho krku. „Oddnes. Začula som strážcu ako ťa oslovil. Neodpovedal si mi na otázku. Čo máš v pláne?"

„Ako to myslíš?"

„Jednoducho. Naozaj ideš do Orstenu? Alebo nás plánuješ podraziť?"

„Nikdy by som vás nepodrazil!"

„Si princ! Využiješ ľudí a zoberieš si čo chceš. Využíval si nás len pre svoju ochranu. Utekáš a si zúfalý, urobíš čokoľvek na prežitie vo svete, ktorý nepoznáš."

Luke spevnil stisnutie na dýke, druhú zaťal do päste. „Vôbec ma nepoznáš. Nevyužívam ľudí, ani vás. Išiel som s vami, aby ste ma ochránili podľa vašej dohody! A vôbec nie som zúfalý. Dokázal by som sa dostať do Orstenu aj bez vás!"

„To určite," odfrkla si. „Bez nás by si bol do týždňa späť na Čiernom..."

„Zvládol som to dva dni! Poradil by som si aj viac," protirečil.

„Čo sú to dva dni," vysmiala ho, „vôbec nič! A v tom hostinci ťa spoznali. Bez nás by si bol späť!" zvýšila hlas, len tak-tak sa ovládla a neskočila mu po krku.

„Keby ste sa mi rozhodli pomôcť, nestalo by sa to! Určite ste od začiatku vedeli kto som a plánovali ma podraziť!" zakričal s ľadovým tónom.

„Už som ti povedala. Viem o tom oddnes! Leon nemá poňatia kto si a v dôvodoch cesty sme neklamali!"

Ich rozhovor narušili cudzie slová. Luke aj Lili vydesene obrátili hlavy, dýkami stále mierili na druhého. Leon zo spánku čosi nezrozumiteľne zamrmlal. Luke dúfal, že sa nezobudí a nebude túto vec musieť riešiť aj s ním. Leonova hruď sa naďalej pokojne dvíhala a klesala.

Presvedčil sa, že spal a tichším hlasom sa opýtal: „Naozaj ma neplánujete podraziť?"

„Nie," priznala ticho a zahľadela sa naň, „nevedeli sme o tebe. Navyše sme prisahali, že nič také neurobíme."

Ani jeden z nich nič viac nepovedal.

Keby ho chcela zabiť, urobila by to po návrate z lesa a teraz by tu nestál. Veril jej slovám. Nielen kvôli prísahe, ale slabý hlások mu nahováral, že ho nezradí.

Luke zaujal uvoľnený postoj a pomaly zložil dýku, pre prípad si ju ponechal v ruke.

Urobila to isté. „Naozaj ideš do Orstenu?" prerušila ticho.

Neodvrátil pohľad od nej a dýky. „Áno, budem tam v bezpečí. Otec sa priatelí s kráľom Lietmordu. Určite ma tam budú hľadať, tak ako tu. S kráľom Orstenu udržiava mier, ale nie sú priatelia. Hľadanie bude trvať podstatne kratšie."

,,Súhlasím," potvrdila. Hodila si dýku do vzduchu a chytila ju. Hrala sa s ňou akoby to bol ľahký, neškodný kameň. „Nepočula som o Reigtarkovi, ktorý nemal zafírové oči. Tvoje sú hnedo-modré."

„Zobral som si elixír od klevarskej čarodejnice na zmenu farby očí," vysvetlil obdivujúc jej hru s dýkou.

Na krátky okamih ho prestala sledovať, keď vyhodila dýku vysoko do vzduchu a chytila ju. Potom sa naňho zahľadela s oveľa tvrdším výrazom. „Prečo utekáš?"