Vojna Vlčích Kráľov: Vzbura Začína

32

Luke sa v čo najväčšej tichosti priplazil bližšie skrývajúc vo vysokej tráve a za kríkmi. Podvihol hlavu od zeme a prezrel si nepriateľov.

Približne desať metrov od nich postávali pri koňoch dvaja vojaci. Zeleno-strieborné brnenie spoznal ihneď.

„Zangir," vyhŕkli s Nikitou.

Vojaci sa otočili ich smerom. Sklonili hlavy k zemi. Keď jeden vyhlásil, že to nič nebolo, znova nazreli. Vojaci sa opäť rozrozprávali, občas zasmiali.

„Takto blízko ešte neboli," zašepkala.

„Ani keď je to ich územie?"

„Nie."

V tom prípade mohli predstavovať problém.

Luke a Nikita sa vracali z hliadky, keď začuli hlasný smiech blízko hranice panstva Blartis a Zangir. Sledovali hlasy a natrafili na dvoch zangirských vojakov. Hranicu panstiev neprekročili, držali sa na území svojho lorda a lady.

Vojak s ostrihanými vlasmi dohola po bokoch strčil do pleca druhého chudšieho vojaka a pritom sa zasmial. „Chytil som ju za boky, pritlačil o stenu a strhol z nej sukňu. Keby si videl..."

„Bastardi," zašepkala Nikita s blčiacimi očami.

Počas spoločne strávených mesiacov a po mnohých misiách spoznal smrtiaci výraz bažiaci po krvi. Oči zúžila na svoje obete. Zhodnotila stav ich brnenia, a keď sa natiahla po dýku na opasku, vedel, že našla slabiny. Zdvihla sa spod zeme s úmyslom zaútočiť.

Luke jej vlastným telom zabránil vstať, ústa jej prikryl rukou. Zabila by ich bez problémov za pár sekúnd, ale čo ak išlo o pascu? V okolí sa mohli skrývať ďalší vojaci.

Nikita mykala hlavou, nechty mu zaryla hlboko do lakťa.

Pustil ju a naznačil, aby mlčala.

Zabodla dýku do zeme. Jej pohľad sľuboval pomalú smrť.

Ich rozhovor bol každou minútou otravnejší, nechutnejší a Nikita sa ešte dvakrát pokúsila o útok. Luke ju zadržal, ale sám mal problém neschmatnúť dýky, hodiť im ich do hláv a ušetriť ženy týchto bastardov.

Navrhol Nikite odísť. Nepredstavovali žiadne nebezpečenstvo a určite sa tu nachádzali len oni dvaja. Nikita, prekvapivo, zamietla odchod do tábora. Musia počkať kým odídu a zaistiť bezpečie tábora, povedala alebo skôr zavrčala.

Luke si vzdychol.

Lesom otriasol hrdelný smiech.

Mal nenásytnú chuť odseknúť im ruky. Možno by sa dýkou mohol pokúsiť mieriť aj nižšie, k nohám.

Z ich rozhovoru mu občasne prišlo nevoľno.

Zatvoril oči a ponoril sa hlboko do svojho vnútra. Natiahol sa k prameňu, k srdcu jeho puta.

Ďaleko.

Otvoril oči. Mal pravdu. Nikde nevidel lano, ktoré ho spájalo so svojím mannari a zaviedlo by ho k nemu. Musel sa nachádzať veľmi ďaleko. Čo ak sa nachádza až na druhom konci kontinentu?

Ďaleko.

S vyhasínajúcou nádejou sa plánoval pustiť prameňa, ale...

Tam.

V prameni pocítil známe ťahanie. Otočil sa smerom odkiaľ to prichádzalo. Videl to. Za chrbtom mu žiarilo tenké lanko. Zlaté. Tenučké ako nitka.

Smerovalo do lesa, odkiaľ s Nikitou prišli a schovali kone.

Tam, pobádal ho prameň.

Nevedel kto to bol. Ťahanie zažil už mnohokrát, ale toto bolo iné. Slabšie. Bál sa, že každú chvíľu sa lanko pretrhne a zmizne. Prečo bolo lanko zlaté? S mannari malo ich puto tvar pevného a hrubého zafírového lana.