Vojna Vlčích Kráľov: Vzbura Začína

23

Útok, úskok, obrana. Zdvihol pred seba palicu a zabránil úderu do hlavy. Odstrčil palicu od seba a druhým koncom udrel protivníka do kolena. Zjojkol a stratil koncentráciu. Ďalší útok namieril na brucho. Muž sa predklonil a opätovne skríkol od bolesti.

„Vzdávaš sa?"

Protivník odhodlane zdvihol hlavu. „Zabudni."

Luke sa usmial a zaujal bojový postoj. Pravá noha vzadu a ľavá vpredu. Dostatočne rozkročený na udržanie rovnováhy. Pevne držal cvičnú palicu oboma rukami v správnej vzdialenosti.

Protivník urobil prvý krok. Vyrazil dopredu a vrhol sa naňho. Luke sa rýchlo uhol a palicou mu uštedril úder do chrbta. Počkal si, kým sa otočil a Luke zaútočil. Koniec palice namieril na rebro, ale stihol ju zablokovať.

Útočil na nohy, ruky, rebrá, aj zátylok. Všetky jeho snahy boli zablokované. Navzájom si boli vyrovnaní, ale Luke trénoval od detstva.

Uhol sa pred ďalším úderom miereným na rameno. Koncom palice ho udrel tesne pod hrdlom. Ustúpil o krok dozadu a naznačil útok na rebro. Skočil na to. Nasmeroval palicu vyššie a trafil bradu. Stratil rovnováhu a Luke mu podkopol nohy.

Tvrdo padol na chrbát. Kolenami mu prisadol ruky a znemožnil pohyb, koniec palice namieril na krk.

„Teraz nemáš na výber."

Usiloval sa oslobodiť, ale márne. Nazlostene vzdychol, zamračila sa naňho. „Fajn! Vyhral si. Znova."

Luke sa uškrnul, postavil sa a ponúkol mu ruku, ktorú prijal.

„Nabudúce možno vyhráš, Tanter."

„Myslíš po ďalších desiatich prehrách?"

Luke sa samoľúbo usmial. „Ktovie."

Tanter si z nohavíc ošuchával špinu. „Mal si vôbec detstvo? Zdá sa mi, že si trénoval už od siedmich rokov."

„Ôsmich. To isté si povedal aj Nikite?"

Váhou tela sa oprel o palicu zabodnutú do zeme. „Nie, jej som tipoval od piatich." Tanter sa usmial a Luke krátko zasmial. „Určite si nepoužíval schopnosti?" spýtal sa vážnejšie.

Luke mu opätoval pohľad. „Sľúbil som ti to."

„Verím ti," vyhlásil. Jemne ho udrel palicou do ramena. „Máš obdivovateľov."

Obzrel sa ponad plece na postávajúce deti a dospelých, ktorí sledovali ich boj, a teraz sa otáčali na odchod za svojimi povinnosťami. Zopár dievčat naňho hádzalo známe očarené oči. Tie pohľady mu vždy išli na nervy.

„Tvoje bojovanie vyvolá otázky," zamračil sa Tanter.

Zoznámil sa s mnohými Vzbúrencami a rozpovedal im falošný príbeh. Matka zomrela na chorobu, otec odišiel a býval u predajcov koní. Presne ten istý nahováral Nikite a Tanterovi. Jeho boj im bude na chlapca od predajcu koní pripadať divný.

„Bojoval si skvelo," povedal cudzí hlas.

K Lukeovi a Tanterovi vykročil vysoký muž s dozlatista opálenou pokožkou. Mohol mať tak tesne po tridsiatke. Krátke, hustejšie hnedé vlasy mu povievali vo vetre.

„Ahoj Hanrik." Tanter si s Hanrikom priateľský podal ruku. „Kedy si sa vrátil?"

,,Pred hodinou. Chcel som zistiť načo všetci toľko pozerajú. Skvelý súboj."

„Vďaka," odpovedal Tanter.

„Lariana s oddielom odišli?"

„Pred štyrmi dňami."