Vojna Vlčích Kráľov: Vzbura Začína

34

Do vatry neustále prikladali drevo. Luke sa musel posadiť ďalej kvôli horúčave, no zostal blízko, aby počul historky Vzbúrencov z rôznych misií. Angelia, tiež z Larianinho oddielu, mu podala kotlík s naberačkou. Odmietol jedlo a podal ho Vzbúrencovi vedľa.

„... a potom sme už videli len jeho chrbát ako utekal do lesa pričom poskakoval ako srnka," dopovedal historku Joray.

Luke sa s ostatnými pri ohni nahlas zasmial.

Joray si odpil z pohára. Prerozprával veľa príbehov, za ten čas sa mu hlas zmenil na chrapčanie.

Vo svetle ohňa nadobúdali jeho vlasy oranžový odtieň. Tvár aj ruky mu zdobili malé jazvy po dýkach. Joray patril medzi odborníkov v narábaní s dýkami, ale dopočul sa, že jeho začiatky so zbraňou boli mizerné a jazvy boli spomienkou na prvé dni.

„Myslím, že Weris by vám mohol teraz niečo prerozprávať. Moje hrdlo dostalo zabrať," prehovoril kapitán výrazne chrapľavo a odišiel, zrejme po vodu.

Luke s ostatnými sa naklonili bližšie k Werisovi v očakávaní ďalších vtipných historiek.

Weris si odpil, kvapky vody mu stekali po brade. „Dobre. Pred pár týždňami sme išli do dediny prekaziť..."

Ozvala sa hlasná hudba. Muzikanti začali vyhrávať a Weris zmĺkol.

Ľudia sa pustili do tanca v kruhoch alebo vo dvojici a deti poskakovali do rytmu hudby.

Weris si začal podupkávať nohou do rytmu. „Niekedy nabudúce vám to poviem. Teraz sa bavte a oslavujte!" zvolal a pustil sa do tanca.

Viacerí, aj Luke, si smutne vzdychli. Chceli počuť ďalšiu historku. Postupne smútok nahradili úsmevy, čím veselšie tóny muzikanti vyhrávali, a všetci sa pridali do víru preplietajúcich sa šiat.

Luke sa dnes s oddielom vrátil z ďalšej misie. Skoro každý druhý deň odchádzali zachraňovať otrokov, odsúdencov alebo dediny spod rúk vojakov. Cítil sa vyčerpaný, ale ich úsmevy a nádej v tvári mu dodávali silu pokračovať.

V tábore sa v dnešný večer konala oslava. Už päť rokov existoval tábor. Nič významné, ale kapitáni a najmä obyvatelia žijúci tu už od počiatku tábora, kedy existovalo len pár stanov, sa rozhodlo oslavovať úspechy tábora, jeho členov a vzbury. Potrebovali sa aj zabaviť a uvoľniť, pripomenúť radosti života.

V tábore horeli všetky vatry, pilo sa pokým nevládali stáť na nohách. Vzbúrenci, ktorí vedeli hrať, vyhrávali veselé piesne a všetci tancovali. Veselo, pojašene, bez akéhokoľvek nacvičeného kroku.

Tu sa žilo!

Luke sa pripojil k Enikovi a Soreinovi. Chytili sa a točili v kruhu dokým sa im nemotali hlavy.

„Nechceš ísť s nami skákať cez vatru?" zakričal naňho Sorein cez hudbu.

„Ako sa to robí?" Ešte nikdy neskákal cez vatru. Mal to byť názov pre hru?

Enik a Sorein sa zasmiali. „To bol dobrý vtip," zvolal Enik. „Poď."

Luke ich nasledoval k vatre, okolo ktorej postávali deti.

Keď uvidel čo robia, pochopil, že to mysleli doslovne a nebol to nijaký názov pre hru. Deti, aj mladšie než Luke, skákali cez vatru z každej strany. Oheň sa takmer dotýkal ich nôh. Veď sa popália!

Dospelí tancovali, rozprávali sa, niektorí pozorovali deti skákajúce cez vatru, ale nezasiahli.

Obrátil hlavu vo chvíli, keď sa Sorein rozbehol na skok. Chcel ho zastaviť, ale nestihol. Sorein skočil, plamene sa mu jemne obtreli o nohavice, ale nezapálili sa a doskočil na druhú stranu. Deti nadšene výskali a pokračovali v šialenosti.