Vojna Vlčích Kráľov: Vzbura Začína

20

Cesta na panstvo Blartis im zabrala ďalšie tri dni. Luke sa cítil uvoľnenejší, keď nemusel klamať. Odkedy vyplávala na povrch pravda, rozprávali sa nenútene, súcitnejšie a hlavne pravdivo. Už sa viac nemusel báť a dávať si pozor na slová, aby náhodou nespomenul otca alebo hrad.

Tanter mu rozprával o oslobodzovaní dedín a prepadoch, nezatajoval mená, detaily, ani plány. Dostávali informácie o stratégiách Vzbúrencov, na základe nich zlepšovali obranu, ale poznali len to, čo Vzbúrenci chceli, aby vedeli. Udivovala ho ich šikovnosť a rafinovanosť.

Nikita sa nezmenila a stále väčšinou jazdila sama, no rozprávali sa častejšie, hlavne počas tmavej noci. Téme o rodičoch sa vyhýbali. Ohovárali šľachticov a rozprávali si zážitky zo života na hrade.

„Tu napojíme kone. O pár hodín by sme mali prísť do tábora," oznámila Nikita.

Luke a Tanter zosadli a nechali kone napiť sa.

Luke sa pri pohľade na svoj odraz v potoku pousmial. Modriny na pleci už dlhšie neexistovali. Práve líce zdobila malá bodka, ktorá by mohla do zajtrajška zmiznúť, ľavé sa tiež dobre hojilo.

„Obdivuješ sa, Slivka?" Nikita si nabrala do čutory vodu a rázom ju vypila.

„Čochvíľa ma nebudeš môcť takto volať," zaškeril sa. „Máš smolu."

Nikita si prehodila vlasy na druhú stranu. Navzájom sa na seba vyškierali. „Neboj sa, mám náhradnú."

Lukeovi poklesol úsmev. „Rozhodne nebude horšia ako terajšia."

Znova sa k nemu obrátila a sladkasto odpovedala: „Možno nebude horšia, ale určite otravnejšia." S týmito slovami odišla.

Luke dúfal, že to nebude nič hrozné a otravné ako tvrdila. Prezývka Slivka bola hnusná, ale existovala horšia?

„Poď, Luke, odchádzame," zvolal Tanter.

Prešli týždne odkedy naposledy počul svoje skutočné meno. Bol to úžasný pocit.

Vysadol na Kailu a pokračovali v ceste.

                                                                                   ~~~~~~        

Ich príchod neohlásili trubači, tlačiaci sa dav čo najbližšie k nim, nemávali ani im nevolali na slávu. Ľudia chodili hore-dolu, varili, leštili zbrane, rozprávali sa alebo si pospevovali a prejavovali minimálny záujem o ich príchod.

Luke si s neskrývaným údivom prezeral veľký tábor skrytý v hustom lese v blízkosti dvoch potokov. Stany ledva rozoznal od stromu alebo kríku. Okolie bolo pomerne čisté, vatry horeli a z hrncov sa valila neodolateľná vôňa jedla. Malé stany vyzerali tesné a pochyboval, že sa počas chladnejších nocí bezproblémovo vyspí.

Vzbúrencov si ho premeriavali s neskrývaným záujmom, podaktorí až s hrozbou. Radšej odvrátil zrak. Zvládal ignorovať aj intenzívnejšie pohľady, no vtedy neskrýval svoju identitu.

„To sa stáva každému nováčikovi," povedal pobavene Tanter. Usmieval sa na okoloidúcich, prípadne zakýval známym. Vzbúrenci mu vracali vďačné pohľady, natešení, že sa vrátil.

Nikite sa väčšina zdravila s rešpektom, zopár Vzbúrencov sa bálo na Nikitu čo i len pozrieť.

„V tábore sa navzájom poznáme. Keď tu s nami pobudneš dlhšie, zvyknú si na teba." Prebodla ho očami. „Vládne medzi nami dôvera. Zrady tu netolerujeme."

„Chápem," prisvedčil ako prísahu.

Kráčali pomedzi stany a ohniská a Luke sa snažil ignorovať pohľady. Zároveň prosil Hora, boha nebies, aby ho nikto nespoznal, než ho predstavia kapitánovi tábora.