Vojna Vlčích Kráľov: Vzbura Začína

40

Luke si ako prvú vec po vkročení do stanu uvedomil pusté ticho a pokoj. Na zemi ležali karmínové koberce s rozličnými výšivkami: hviezdy; zavýjajúci vlci; kôň zasiahnutý šípom; žena bez prstov; meč s čiernou čepeľou. Po bokoch stáli naukladané veže debien, niektoré siahali až k strieške. Všetky boli zatvorené skrývajúce svoj obsah pred cudzincami. Navrchu debien horeli desiatky sviečok, ktoré boli jediným zdrojom svetla. V mysli si predstavil obraz vnútra stanu a uprostred obrys postavy, ktorá hľadí dopredu a čaká aké tajomstvá, poklady či zrady odhalia debny.

„Vitaj cudzinec s tvárou známeho."

Pri zvuku hlasu sa strhol, prstami nahmatal miesto kde nosieval meč, lenže tentoraz so sebou žiadny nemal. Na Kalary bolo zabíjanie prísne zakázané. V pouličných krčmách a na cestách sa bitkám nedalo vyhnúť, ale v mestách stráže prehľadávali cudzincov a skonfiškovali všetky zbrane. Dnešný deň patril bohom. Prejavovali im úctu, svoju vďaku a vernosť. Preliate krvi sa považovalo za zneuctenie a opovrhovanie.

Pri malom stolíku sedela na zemi žena v stredných rokoch. Odhladoval jej o pár rokov viac od otca. V slabej žiare sviečok rozpoznal veľké oči, malý mierne pokrivený nos. Na pery použila tmavú farbu, tvár mala čistú, nepoznačenú jediným ťahom štetca. Vlasy mala buď žlté alebo biele zaviazané do vrkoča.

Od jeho prvých krokov ho otec brával na stretnutia rady. Z vlčieho trónu desiatky stôp nad zemou sledoval audiencie, znášal narážky a chvály. Rozprával sa s kráľmi, neraz sám plnil úlohu hostiteľa, prekrikoval hádku šľachticov. Bolo jeho povinnosťou a trestom venovať sa sľubným nápadníčkam, rozprávať o móde, ohovárať urodzených.

Ani raz sa necítil taký nesvoj. Zo ženy vyžarovala úcta, rešpekt a zvláštny druh staroby, ktorý naňho naliehal počúvať ju.

Usmiala sa, rukou ukázala na miesto oproti, na druhom konci stolíka. „Sadni si."

Rozkaz sa ozýval v hlave pokým neuposlúchol. Čakal na jej ďalšie slová. Zblízka vyzerala staršie napriek žiadnym náznakom vrások alebo zaschnutej kože.

Vystrela kostnatú krehkú ruku bez svalov ponúkajúc koláče v miske.

Zdvorilo odmietol. Uľavilo sa mu, keď skryla ruku pod stôl. Vyzerala mŕtvo ako končatina mŕtvoly.

„Čo ťa ku mne privádza?"

Vyzerala, že by si vypočula jeho príbeh a nevysmiala ho. Nedokázal sa prinútiť povedať jej pravdu.

Trpezlivo čakala na odpoveď.

„Zaujímalo ma čo tu nájdem," odpovedal polopravdivo. V mysli pocítil ľahučké pohladenie od čela po záhlavie. Striaslo mu telom, ale pocit rúk v hlave ostal.

„Dnešný deň je skvelá príležitosť na zhováranie sa s bohmi a požiadať ich o láskavosť. Opúšťajú svoje dielne, aby mohli stráviť čas so svojimi stvoreniami. Zabávajú sa s nami, aspoň tí, ktorým neprekáža tanec a hudba, ale stále počúvajú naše prosby."

„Ste centisa? Dokážete sa rozprávať s bohmi?"

„Čiastočne. Nie každému človeku, ktorý vojde do môjho stanu dovolím pýtať sa bohov. Iba tým, s ktorými sa naši stvoritelia chcú porozprávať. Idem kam ma pošlú, zhováram sa s tými, ku ktorým ma navedú, a odpovedám ako mi našepkajú."

„Znamená to, že bohovia vás poslali za mnou? Chcú sa so mnou porozprávať?"

Zdvihla čierne pery do úsmevu. „Poslali ma sem z istého dôvodu a teba naviedli ku mne. Ponúknem ti čaj?"

„Áno," neisto odvetil. Desila ho predstava, že by vedľa neho sedel Hor alebo iný z bohov a sledoval ho takto zblízka. Ruky v mysli ho utešujúco pohladili.