My Periwinkle

Friends

Bol pondelok. Týždne ubiehali ako voda. Už som v Kórei strávila 3 týždne. Spoločnosť mi každý deň spríjemňovala moja drahá Jin-Ho. Každý deň vyzeral skoro rovnako. Vstala som, šla do školy, po škole sme šli s Jin-Ho domov, učili sme sa (alebo sa skôr pokúšali) a večer sme zapadli pre telkou. Samozrejme mali sme aj produktívnejšie dni. Zopárkrát sme sa dostali aj do fitness centra. Jediné negatíva týchto dní bolo sychravé počasie a ťaživá otázka mojej práce. Tento týždeň neustále pršalo a mraky nad mestom vytvárali depresívnu náladu. Keby mi po apartmáne nebehalo malé, hyperaktívne dievča, asi by som skončila s krabicou zmrzliny nad romantickým filmom. Zamračené počasie na moju osobu vplýva až príliš intenzívne. A aby toho nebolo málo, nájsť si prácu bolo na začiatku školského roka takmer nemožné. Všetky miesta boli obsadené. Miesta v kaviarňach, baroch, reštauráciách, kaderníctvach skrátka všade. Vlna mladých, nových študentov padla obchodníkom vhod. Miesta, ktoré boli ešte voľné boli na druhej strane mesta. Tie som hneď zamietla, pretože by som to popri škole nestíhala. Bola som sklamaná. Tak veľmi som chcela pracovať. Nestíhala som ani zaplatiť účty. Jin-Ho robila maskérku v Big Hit Entertainment, preto mi pomohla zaplatiť mesačný poplatok za byt. Cítila som sa ako bezdomovec. Nechcela som byť závislá na niekoho peniazoch, tak sme sa s Jin dohodli, že jej všetko vrátim, akonáhle budem môcť.

"Už si späť?" spýtala som sa Jin-Ho, keď vošla do môjho bytu. Zvalila sa vedľa mňa na pohovku a povedala ľahostajne: "Áno. Mimochodom dnes vyhodili jednu stylistku, tak som im ponúkla tvoje služby. Zajtra máš prísť so mnou, vzali ťa." Odvrátila som zrak od skicára, do ktorého som kreslila a vyvalila som na ňu oči. Nezmohla som sa na slovo, len som tam sedela a civela. Ako to dokázala? Ona je skrátka skvelá.

"Nepozeraj tak na mňa. Vravela si, že potrebuješ prácu, tak som ti ju vybavila. Možno stretneš JK. Už ťa vidím...hahaha." začala sa smiať, až sa chytala za brucho.

Jej smiech ma prebral a mohla som konečne začať hovoriť. "Tak po prvé, nesmej sa. A po druhé, ty si neuveriteľná! Si tá najlepšia kamarátka na svete." dohovorila som a silno som ju objala. Dokázala mi zohnať prácu za jediný deň. Nechápem, ako sa jej to podarilo. 

Na druhý deň ráno ma zobudilo klopanie na dvere. V skutočnosti to bolo skôr trieskanie. Celá v šoku som vyskočila z postele a bežala k dverám. Myslela som si, že horí alebo čo. Môžete trikrát hádať, kto mi chcel vyvaliť dvere. Jin-Ho, ako inak. Otvorila som a znechutene som zazrela. 

"Nezazeraj, priniesla som raňajky a jeden návrh," povedala, akoby sa nechumelilo. Odstrčila ma nabok a namierila si to rovno do obývačky. Stále prekvapená som stála na chodbe. Po chvíli som sa spamätala s nasledovala ju.

"Nemôžeš mi nabudúce zavolať? Ušetrila by si prácu s oživovaním. Skoro som dostala infarkt. Čo bolo také dôležité, že to nepočkalo polhodiny, kým by sme sa stretli dole?"

"Prepáč, nechcela som ti spôsobiť srdečné ťažkosti, ale búchala som na dvere asi desať minút. Máš skutočne tvrdý spánok... Aby som sa ale dostala k podstate. Tu máš šišku, malinová, tvoja obľúbená." Vzala som si šišku a s chuťou do nej zahryzla. Moja mrzutosť sa rozplynula ako šiška na mojom jazyku.

"Tak a teraz prejdem k veci. Chodíme na rovnakú školu, od dnes spolu aj pracujeme a bývame spolu s rozdielom jedného poschodia." Opakovala mi všetky fakty, nášho spolužitia. Toto všetko som vedela, no nerozumela som, načo mi to vraví. Venovala som sa teda raňajkám a čakala, kým mi podrobnejšie objasní situáciu. 

"No a keďže spolu trávime v podstate celé dni, napadlo mi, že by sme mohli bývať spolu. Bolo by to lacnejšie a hlavne jednoduchšie. Vieš, aj tak som stále u teba. A aspoň by sme nemuseli platiť dvakrát. Účty by sme si rozdelili a obe by sme ušetrili. Bolo by to fajn, veď aj tak sme stále spolu... Čo nato vravíš?" spýtala sa ma s iskričkami v očiach. Tomuto sladkému dievčatku sa nedalo odporovať. V rýchlosti som si všetko zhodnotila a prepočítala. Všetko sedelo. Budeme platiť menej za byt, budeme stále spolu a hlavne, nebude ma musieť budiť vyvaľovaním dvier. "Fajn, ale ak ma budeš cez víkend budiť skôr ako o desiatej, tak ťa vysťahujem," varovala som prežúvajúc. Jin-Ho sa usmiala šibalským úškrnom. Zvalila na mňa, aby si aj ona odhryzla so šišky.