My Periwinkle

Your Eyes Tell

Jungkook p.o.v:

V štúdiu sme boli od skorého rána. Trénovali sme celé doobedie. Bol som vyčerpaný a vôbec nie vo svojej koži. Od včera som bol podráždený a mrzutý. Hocaká maličkosť ma vedela poriadne rozčúliť. Hneval som sa na seba, že mi znova šibe z tej malej. Keď som sa konečne dostal do normálu, musela sa mi znova votrieť do života. Mal som pocit, že mi to robí naschvál. Chcel som ju ignorovať, ale  nešlo to. Povedal som si preto, že ju prinútim odísť samú. Svoju prácu si zatiaľ robila výborne, nemal som dôvod prepustiť ju. Musí dať výpoveď sama. Preto som sa ju snažil presvedčiť o tom, že nie som taký skvelý, ako si myslela. Aj keby som veľmi chcel, nemôžeme byť spolu. Nemôžem si začať s asistentkou a vlastne s nijaký dievčaťom. Nejde to.

Lenže ešte viac ako na seba, som sa hneval na Jimina. Vedel, že sa mi Soo Ah páči a predsa ju rovno predo mnou začal baliť. A aby sa mohol predo mnou vyťahovať pozval ju aj na párty. Počas celej skúšky som myslel len nato, ako veľmi ma to štve. Všetko mi liezlo na nervy a keď Jimin začal provokovať už som to nevydržal.

"Do riti, daj mi už pokoj! Čo máš stále za problém! Robím to presne tak, ako si chcel! Nechápem, prečo ma musíš stále opravovať!" kričal som na neho so zaťatými päsťami.

"Nevrieskaj tu po mne! Ja sa ti snažím pomôcť. Ale ty sa správaš ako totálny idiot! Musíme to doskúšať, ale ty sa vôbec nesústredíš. Záleží ti na tom vôbec? Ja mám pocit, že na nás všetkých serieš." Jimin si nenechá skákať po hlave, ale toto už prehnal. To čo povedal nebola pravda. Záleží mi na tom, záleží mi na skupine, na každom z nich. Mal však pravdu v tom, že sa nesústredím. Lenže tá hlúpa choreografia bolo to posledné, čo ma dnes trápilo. Mal som plnú hlavu toho dievčaťa. Hnev mi zastrel rozum. Vybuchol som a povedal niečo, čo som nemal.

"Vieš čo, ty mi tu nerozprávaj o tom, čo, kto robí zle. Pretože ten, kto by tu bez nás nebol, si ty. Hráš sa tu na lídra, ale ty si bol ten, kto mal odísť. Bez nás by si bol nula, nemysli si niečo iné." dohovoril som a na jeho tvári som zbadal niečo, čo som už dlho nevidel. Moje slová ho zranili, videl som v ňom toho chlapca, ktorým bol pred siedmimi rokmi. V jeho očiach sa znova zablysol strach, smútok a bolesť. Na moje prekvapenie vstal prešiel tesne popri mne, vrazil do mňa ramenom a s buchnutím dvier odišiel. Po chvíli sa však vrátil, aby povedal: "Toto si nemal. Nepokúšaj sa mi volať!"

Hneď ako som si uvedomil, čo som vlastne povedal, rozhodol som sa ísť za ním. Bežal som dole schodiskom. Videl som ho, ako sa pristavil pri Soo Ah. Bol nahnevaný, ale pri nej sa snažil ovládať. Och, čo som to len urobil. Mne už naozaj šibe!

"Jimin, ja som ti len chcela povedať, že na ten večierok prídeme trochu neskôr... Si v poriadku?" spýtala sa ho s neskrývanými obavami. Odpovedal kývnutím hlavy a vyšiel von s budovy. Chcel som ísť za ním, povedať mu, že som to tak nemyslel. Je ako môj brat a bez neho by sme to už dávno zabalili. On nás držal pokope, keď sme sa hádali, utešoval nás, keď sme plakali. Bol tu pre mňa v každej jednej sekunde počas tých siedmich rokov. Ja som taký idiot, vravel som si v duchu. Ako som mu mohol takto ublížiť? Bol som sám zo seba sklamaný. Bolo mi ľúto môjho Hyung. Emócie ma premohli. Nerád to priznávam, ale rozplakal som sa. Vybral som z vrecka mobil a vytočil jeho číslo. Nemám mu volať, povedal. Aj tak som mu zavolal. Vedel som, že to nezdvihne, ale musel som sa aspoň pokúsiť priviesť ho späť. Musel vedieť, že sa chcem ospravedlniť.

Na počudovanie to zdvihol. Ešte pred tým, ako by ma stihol zrušiť začal som sa mu ospravedlňovať: "Hyung, je mi to hrozne ľúto. Nemyslel som to tak. To, čo som povedal, nebola pravda. Nechcel som to povedať, neviem, čo to do mňa vošlo. Prosím vrát sa, je mi to ľúto. Mrzí ma to." plakal som sa ako malé dieťa.

"Povedal som ti, aby si mi nevolal," zavrčal Jimin na druhej strane linky a zložil. Bol som si istý, že pochopil a prijal úprimné ospravedlnenie. Nebol v stave vrátiť sa, preto si šiel utriediť myšlienky, potom sa určite vráti. Dúfal som, že sa nemýlim. Ostatní by ma zabili, ak by sa nevrátil. Má narodeniny a my máme pripravené prekvapenie, takže musí prísť.

Nechcel som sa vrátiť do štúdia, lebo som vedel, že ostatní sa tiež hnevajú. Nechceli byť na strane jedného alebo druhého, lenže v tejto situácii bolo priam nutnosťou držať spolu s Jiminom. Namjoon by mi dával prednášku a ja som na ňu prinajmenšom nemal chuť. Vybral som sa teda prechádzať sa po budove. Inštinktívne som zamieril do miestnosti z kostýmami. Bola prázdna, ale z druhej strany som počul hlas. Nepatril nikomu iné ako Soo Ah. Pochopil som, že s niekým telefonuje. Ostal som teda v miestnosti a počúval. Nepatrí sa to, ale počúvať jej hlas ma upokojovalo.

"...Ahoj, ocko. Ako sa máte? Veľmi mi tu chýbate." bola šťastná, že sa môže aspoň takto spojiť s jej najbližšími. Je tu v podstate sama. Jej rodina jej od nej ďaleko a cnie sa jej za nimi. Poznal som ten pocit. Na malú chvíľku tíchla, počúvala, čo jej otec hovorí.

Chystal som sa odísť, keď sa z vedľajšej miestnosti ozval obrovský rachot. Zľakol som sa. Vbehol som za ňou. Bál som sa, že sa jej niečo stalo. Mal som pravdu. Sedela na zemi, okolo boli rozhádzané papiere a vedľa nej prevrhnutá stolička.

"Soo Ah, čo sa stalo? Si zranená, bolí ťa niečo?," musel som to vedieť pre prípad, že potrebuje odviesť do nemocnice. Ona mi však neodpovedala. Stále sedela na zemi, hľadela pred seba s prázdnym výrazom tváre. Bola belšia ako stena a z očí sa jej vykotúľali kvapôčky sĺz. Nevedel som, čo mám robiť. Je zranená? Čo sa s ňou deje?

"Soo Ah," skúsil som znova. Nereagovala. Jemne som ňou zatriasol a až potom sa spamätala. "Ach, prepáč. Vravel si niečo?" rozhliadala sa okolo seba. Keď uvidela ten neporiadok rýchlo vstala a začala ho upratovať. Stále sa mi ospravedlňovala. Stalo sa niečo zlé, videl som to na jej očiach. Iskru, ktorú tam mala vždy teraz zastieral strach. Bola taká vystrašená, celá sa triasla. Nemohol som sa dlhšie pozerať ako jej všetko stále padá z rúk. Začal som jej pomáhať.

"To nemusíš robiť. Ja to upracem. Prepáč mi, ak som ťa vyľakala. Som nešikovná, spadla som a narobila neporiadok. Kľudne choď za ostatnými, ja to dokončím. Na skúšku kostýmov vás zavolám hneď, ako tu bude čisto." Hlas sa jej triasol a viackrát zlyhal. Neodpustila si milý úsmev, i keď teraz vyzeral dosť zúfalo. 

Neodpovedal som, len som ďalej zbieral papiere, ktoré rozlietané ležali po celej miestnosti. Boli tam návrhy kostýmov. Boli úžasné. Nemali chybu. Materiál aj vzory, všetko bolo elegantné, ale zároveň mali v sebe niečo vyzývavé. Niečo, čo ich robilo neprehliadnuteľnými. Chcel by som mať také. 

Vyzbieral som všetky a podal jej ich. Len čo sa naše ruky dotkli pocítil som znova ten pocit. Bolo to presne, ako vtedy na koncerte. Srdce sa mi rozbúchalo a nával šťastia vyplnil každé miesto v mojom tele. Pozrel som sa do jej očí a hľadal v nich tú silu, ktorú som si na nich tak obľúbil. Bola tam. Videl som ju i keď hlboko skrytú. Jej ruky sa stále triasli a boli ľadové. Také studené, až to bolelo. Stisol som jej ich pevnejšie a povedal: "Hej. Čo sa stalo? Mne to môžeš povedať." Sám so neveril tomu, čo robím. Drž si odstup, ignoruj ju. svedomie mi kričalo sľuby, ktoré som si dal. Hej, jasné, určite to urobím. Kašlem na to, teraz ma potrebuje. 

Odvrátila pohľad, nadýchla sa a znova na mňa pozrela. Usmiala sa na mňa, "Som v poriadku. Nič sa nestalo. Choď za ostatnými a povedz im, že vás čakám." Jej úsmev nebol hrejivý ako naposledy. Bol to ten najfalošnejší úsmev, aký som u nej videl. Nechcel som na ňu tlačiť. Najlepšie bolo príliš sa nestarať. Veď som si predsa sľúbil zabudnúť alebo aspoň si ju nevšímať. Pustil som jej ruky a odišiel.

Vrátil som sa hore do štúdia a povedal ostatným, aby šli so mnou dole. Medzitým sa vrátil aj Jimin. Ako som predpokladal, nehneval sa. Podišiel ku mne, objal ma a tiež sa mi ospravedlnil. Všetko bolo zase po starom. Ja a Jimin, nerozdeliteľná dvojka. Iba jedno mi nešlo do hlavy, čo sa stalo mojej kvetinke. Tak tomuto vravíš, ignorovať ju hej, "moja kvetinka", svedomie ma poriadne trápilo. Načo niekto takú vec vymyslel.