My Periwinkle

HER

Jungkook p.o.v:

Sedel som v šatni celkom vyčerpaný po koncerte. Ostatní boli na tom podobne ako ja. Jediný Hobi bol, ako obyčajne plný energie. Pobehoval po šatni kričiac: "Ideme na meet! Tešte sa! Budú tu ARMY! ARMY!" Suga ho uzemnil svojim chladným pohľadom, aby RM mohol niečo povedať. "Tak nahodíme úsmevy a budeme milí. ARMY sú pre nás dôležité. Viem, že ste všetci už unavení, no dnes to pôjde rýchlo. Musíme to zvládnuť." ukončil svoju reč. Vôbec som nemal náladu na kričiace dievčatá. Nejako som sa však prekonal a dokázal som aspoň predstierať milého Jungkooka.

Čakali ma už len dve dievčatá. Bol som vybavený, úplne mŕtvy. Nevládal som už ani myslieť, len som opakoval verne známe frázy: Ako sa voláš?, Ako sa máš?, Som veľmi rád, že ťa spoznávam. Keď vtom predo mňa predstúpilo posledné dievča. Chytil som ju za ruky tak, ako to robievam vždy. Od zimy ma takmer striaslo. Bol september, ale jej ruky boli ľadové ako v decembri. Chcel som vedieť, ako vyzerá. Čo má oblečené, keď je jej taká zima. Zdvihol som zrak a ostal som v nemom úžase. Stála predo mnou víla s nádhernými očami. Jej oči boli hnedo-zelenej farby. Hneď na prvý pohľad som v nich videl silu, odhodlanie, odvahu a celú svoju budúcnosť. Celkom ma vykoľajila svojim zjavom. A o jej oblečení ani nehovorím. Top jej priliehal na telo a ukazoval dokonale plné krivky. Mal som čo robiť, aby som sa ovládol. Chlad z rúk toho dievčaťa mi pomohol udržať sa na uzde. Uvedomil som si, že na ňu pozerám zrejme pridlho. Videl som, ako ju striaslo od zimy. Bolo síce teplo, no na tielko to skutočne nebolo. Musel som konať. Vstal som a vyzliekol si bundu. Prehodil som ju dievčaťu cez plecia, nech celkom nezamrzne. Týmto gestom som ju zaskočil. Vyzerala, že chce niečo povedať. Otvorila ústa a bez slova ich znova zavrela. Myslím, že bola ešte stále šokovaná, preto som sa rozhodol konečne niečo povedať ja. "Nechaj si ju, vonku je zima. A tvoje ruky sú už teraz ako ľad." Bola taká krásna. Musel som sa usmiať. Netrvalo dlho a úsmev mi opätovala spolu so slovami vďaky. Mala nádherný, žiarivý úsmev. Cítil som sa znova ako malý chlapec, ktorý nepozná nijaké problémy ani trápenie. Zabudol som, kde som a aj kto som. Bol som ňou okúzleným.

"Počuj, čo malo znamenať to pred chvíľou v stane?" spýtal sa ma Tae. Myslím, že moju náhlu zmenu nálady spozoroval skôr, ako ja sám. Poznal ma až príliš dobre. Nemohol som klamať, ani, ak by som chcel. Priznal som úprimne. "Vieš...dnes to posledné dievča. Bolo iné ako ostatné. Mala v sebe niečo výnimočné. Chcem tým povedať vyžarovalo z nej niečo zvláštne. Nemyslíš?" Do rozhovoru sa pridal Jimin: "Nie som odborník, ale myslím, že sa ti páči. Smutné, že ju nikdy viac neuvidíš." Ten ma skutočne povzbudil, fakt kamoš. Nato sa ozval RM, "A ešte odišla aj s tvojou bundou. Dvojitá strata," poznamenal múdro. 

"Kašlať na bundu. Teraz bude mimo ešte týždeň. Nechcem ani pomyslieť, ako ťažko budú prebiehať skúšky, ak bude takýto duchom neprítomný." zlostil Suga. Jin, ako obvykle mlčal zahĺbený vo svojich úvahách. J-Hope ma jediný podržal, "Ak sa ti tak veľmi páči, musíš ju nájsť. Ako sa volá?" No a tu som skončil. Pri všetkom tom zmätku v mojej hlave som sa nezmohol spýtať ani len na jej meno. Som ja ale idiot. "No ja vlastne neviem, ako sa volá. Nepýtal som sa." odpovedal som na Hobiho otázku.

"Čo? Si normálny? Veď každej jednej ARMY sa pýtaš na meno, pritom ho vedieť nemusíš. A teraz, keď ide o vážnu vec, nespýtaš sa!" J-Hope rozhadzoval rukami. "Dávno som tebe i Jiminovi vravel, že byť pekný nestačí," karhal ma Namjoon.

"Prestaňte všetci! No a čo, že neviem, ako sa volá. Je len obyčajná ARMY a ja na ňu dozajtra zabudnem. Tak načo plytvať časom. Musíme sa sústrediť na iné, dôležitejšie veci ako sú dievčatá." Dúfal som, že sa vo svojich slovách nemýlim. Mal som ich už plné zuby. Všetci radia, až vtedy, keď je po všetkom. Mal som sám so sebou, čo robiť. Nie počúvať ich výčitky. Mal som plnú hlavu Nej, tej záhadnej krásky, ktorá mi najbližšie dni kradla spánok.