My Periwinkle

Heartbeat

Cestou do Soulu som musela dvakrát prestupovať. Celkový čas cestovania sa z dvanásť hodín zmenil na sedemnásť. V Paríži som čakala na svoj let dve hodiny. Čím bližšie som bola k Jungkookovi, tým viac som bola nervózna.

 Aby som sa trochu uvoľnila zavolala som Jiminovi. Nevidela som ho celý týždeň, chýbal mi rovnako ako Jungkook. S Jiminom sme si volávali takmer každý večer, keď sme práve neboli spolu. Od kedy odišiel do Ameriky za Halsey, prevolali sme niekoľko hodín za deň. Bol mojou oporou v každej situácii. Utešoval ma, keď som plakala. Rozveselil ma, keď som bola smutná. Smial sa so mnou, vypočul ma a nikdy nesúdil moje činy. Vždy mi vravieval, "Mala si dôvod urobiť to, tak prečo by to bola chyba. V tej chvíli si to tak cítila. I keď to nebolo vždy najlepšie riešenie." Trochu som dúfala, že mi pomôže aj teraz. 

...

"Ahoj, kráska. Ako ti pomôžem?" Ozval sa svojim sladkým hlasom s úsmevom na tvári. Milujem jeho úsmev, je ako slniečko.

"Ako si vedel, že potrebujem pomoc? Čo ak som ťa len chcela počuť? Hmm, nato si vôbec nepomyslel?" Tvárila som sa dotknutá. Zasmial sa, odhalil svoje biele zuby.

 "Samozrejme počítal som aj s touto možnosťou. Lenže, ak dobre vidím si na letisku. A nemyslím, že by si mi volala o štvrtej ráno tvojho času len, aby si ma počula. Takže, do toho, povedz mi, čo trápi tvoje srdiečko. Spolu to vyriešime." Sklopila som zrak a do líc sa mi nahrnula krv. Červenala som sa. Pripadala som si hlúpo. Volať Jiminovi kvôli nejakej maličkosti. Lenže pre mňa tá maličkosť momentálne predstavovala životnú voľbu. 

Začala som teda opatrne: "No, ako začať. Tak najprv, aby si vedel, prečo som na letisku. Ja sa totiž vraciam späť už teraz. Prídem o týždeň skôr, ale nehovor to nikomu. Hlavne nie Kookiemu. Má to byť prekvapenie...,"chcela som pokračovať, ale Chimmy ma predbehol. 

"Takže sa vraciaš do Kórei kvôli Jungkookovi. Takže si konečne nabrala odvahu. Mám pocit, že mesiace vštepovania zásadných faktov do tvojej hlavičky sa vyplatili. Nechcem nič hovoriť, ale ja som ti to vravel. Vravel som, že ho ľúbiš. Vedel som to celý čas, ale ty si nechcela počúvať. A predsa vidíš, že som mal pravdu. Som na teba hrdý, kráska." Zase sa musí vyťahovať. No a čo, že mal pravdu. Nemusí mi to stále vyhadzovať na oči. Je nenapraviteľne sebavedomý a namyslený. Vychvaľuje sa toľko, že o chvíľu odletí.

Musela som priznať, že je úžasný. lebo inak by ma nenechal hovoriť. "Áno ja viem. Ty si mal pravdu, ale to teraz nie je dôležité. Ja mám oveľa väčší problém. Potrebujem tvoju radu. Jiminssi, ty ho poznáš ako nikto iný. Však mi pomôžeš? Nenecháš ma v tom, že nie?" Prosíkala som ho. Bola som nervózna a v zúfalej situácii. 

"Pusinka, kedy som ťa ja nechal v kaši? Som tu pre teba all the time. Takže sa pekne upokoj, trasú sa ti ruky ako osika. Skoro vôbec ťa nevidím. Trasú sa ti ruky, tak že ten obraz je len farebná šmuha. Upokoj sa a povedz mi v čom je problém." Jiminove slová ma povzbudili. Po každé vedel, čo povedať. Rozhovory s ním boli uvoľnené, nemusela som sa na nič hrať. Dával mi rôzne prezývky, aby mi dal najavo, že mu na mne záleží.

Nadýchla som sa a spustila ako motorček: "Konečne som pochopila, že ho skutočne ľúbim. Záleží mi na ňom. Je pre mňa dôležitý a nechcem ho stratiť. Lenže, čo ak on neľúbi mňa? Myslím tým, áno určite ma má rád. Ale možno nie tak, ako ja jeho. Čo ak je to len jednostranné? Rozhodla som sa vrátiť sa za ním a povedať mu o mojich pocitoch. Ja ale neviem, čo mu mám povedať. Ako začať? A ešte viac sa bojím odmietnutia. Mám pred očami jeho tvár s chladným výrazom. Pozerá na mňa a potom mi vraví, "Ja ťa nemilujem." Nechcem týmto krokom pokaziť všetko medzi nami. Jimin-ah. Ja som stratená." Dokončila som zadýchaná. Zúfalstvo mi priikričalo z očí. Hlavu som si zaborila do voľnej dlane. Z pocitu bezmocnosti mi bolo na nič.