My Periwinkle

Louder Than Bombs

Soo Ah p.o.v:

Celú noc som nespala. Celú som ju preplakala. Ešte aj dnes ma zvieral pocit bezmocnosti. Viete si predstaviť, aké to je, vedieť,  že niekto koho ľúbite najviac na svete vám zomiera pred očami. A vy s tým nemôžete nič urobiť. Presne tak sa cítim. Kým ja trčím tu, v Kórei, moja mama každú minútu bojuje o život v nemocnici na opačnom konci sveta. Áno, presne tak, umiera, pretože nemám peniaze na zaplatenie operácie. Včera mi volal otec. Povedal: "Zlatko, nechcem, aby si hneď panikárila," už to som vedela, že nič dobré to nebude. Jeho uplakaný hlas ma v tom len utvrdzoval. "Vieš, mamina je v nemocnici, mala autonehodu. Toto asi počuť nechceš, ale je na tom naozaj zle. Potrebuje transplantáciu obličky a niekoľko ďalších operácii. Vieš, naše úspory nestačia ani na polovicu...." Ďalej som už ani nepočúvala. Mozog prestal pracovať, celý svet sa mi zrútil. Aj keď som im poslala všetky svoje peniaze, ani to nestačilo. Nemala som vo vrecku už ani cent a predsa to bolo primálo. 

No a aby toho nebolo málo, skúšku ktorú som dnes mala, som neurobila. Viem, poviete si, ako to môžem vedieť, keď výsledky ešte nezverejnili. Viem to, pretože som na papier nenapísala ani čiarku. FX ako vyšité, môžem opakovať. Pripraviť sa na náhradný termín, ak mi ho vôbec dajú. Nevedela som sa sústrediť, celý čas som myslela na mamu. Na jej obraz ako leží pripojená na všetkých tých prístrojoch, hadičkách, pripútaná k lôžku. Ruky sa mi triasli a o slzách, ktoré akoby nemali konca ani nehovorím. Očakávala som ďalší telefonát z domu a uplakané hlasy v pozadí, ktoré mi povedia, že mama to nezvládla. 

Najradšej by som sadla na lietadlo a odletela domov, nech som pri nej, keď nemôžem urobiť nič iné. Lenže držali a tu isté záväzky. Sľub ktorý som dala Jiminovi, že prídem na jeho oslavu narodením sa mi teraz zdal banálny. Lenže sľub je sľub. A ako som povedala nemám ani len na žuvačky, takže letenky by som z toho zaplatila veľmi ťažko. Idem spraviť radosť aspoň Jiminovi, keď nič iné. 

...

Do začiatku párty zostávalo ešte dvadsať minút. Vravím ešte, pretože s Jin-Ho sme mali konečne dostatok času sa pripraviť. Boli sme nalíčené aj učesané. Zostávalo nám len vybrať si to správne oblečenie. Večierok bol hlavne pre ľudí z vyššej sociálnej vrstvy. Chápete "smotánka", nijaký normošovia(obyčajný ľudia). Preto sme museli zvoliť oblečenie slávnostnejšieho charakteru. Jin-Ho si vybrala pásikavý nohavicový kostým s čiernym topom. Top bol kratučký, zakrýval jej len poprsie a brucho nechával odhalené. Ľuďom nechávala veľmi málo miesta predstavám o jej tele. Bola oblečené vyzývavo, ale so všetkou eleganciou.

Ja som chcela siahnuť po overale. Bol krásny, modrý, so zapínaním na chrbte. Mal dlhé nohavice a vrchná časť bez rukávov držala na tele vďaka golieriku. Tento krásny kúsok mi Jini zatrhla. "Toto si v žiadnom prípade neoblečieš," povedala rázne, "Ideš na oslavu, nie do kostola. Odviaž sa trochu. Ukáž, sa." Podala mi krvavo červené kokteilky. Obliekla som si ich a sčervenela som presne ako ony. "Jini, toto si nemôžem obliecť. Sú príliš vyzývavé. Pozri na ten výstrih a sú príliš krátke." protestovala som, keď som vychádzala spoza paravánu. Nerada ukazujem priveľa. Mám radšej odhalený chrbát, než predok. Moje krivky nie sú ako z časopisu. Sú plnšie a guľatejšie. Nepatrím k dievčatám s nadváhou, ale rozhodne nie som kórejský typ dievčaťa. V týchto šatách som sa cítila nesvoja. Mala som pocit, že odhaľujú priveľkú časť môjho tela. Akoby som bola úplne nahá a zakrýval ma len obrúsok. Jin-Ho o tomto kúsku mala iný názor. "Páni ženská, vyzeráš úžasne. Za nič na svete ti nedovolím vyzliecť si ich! Si krásna. Ako valentínska ruža. Všetci na teba budú pozerať." vravela stojac vedľa mňa pred zrkadlom. Aj keď som možno vyzerala skvelo, ani trochu som sa tak necítila. Mne sa vôbec nepáčilo byť každému na očiach. Na znak nesúhlasu som vystrúhala grimasu. "Ja ale nechcem, aby sa pozerali. Nie som figurína v obchode. Chcem byť neviditeľná tak, ako do teraz. Budú na mňa zízať a šepkať si." chcela som ju presvedčiť, že tieto šaty nie sú správna voľba. Lenže Jin-Ho je tvrdohlavá. A vie kritiku znášať omnoho lepšie ako ja. Vie sa brániť pred jazykmi neprajníkov na rozdiel odo mňa.