My Periwinkle

RUN

 "No konečne ťa tu máme. Chýbala si nám." vítal ma otec na letisku. Unavená, ale zato šťastná som sa ponáhľala objať ho. Môj let zo všetkými prestupmi trval dvanásť hodín a mali sme pred sebou ešte cestu z Viedne do Bratislavy.

"Ahoj ocko. Aj ja som rada, že som doma. Ani nevieš ako," hodila som sa mu okolo krku, "Tak strašne si mi chýbal."

"Poď, pôjdeme. Mama už sa nevie dočkať." Vzal mi kufor a zamierili sme k autu.

...

"Mami! Som doma!" volala som hneď od dverí. Mama vykukla z kuchyne a len čo ma zbadala jej tvár sa vyjasnila. Smiešnou chôdzou pripajdala ku mne. Vzala ma do náručia. Vybozkávala ma, vystískala. Trochu odstúpila a prezrela si ma od hlavy po päty. "Si stále krajšia a krajšia. Tuším ti tá Kórea prospieva."

"Ach, mami. Veď pozri ako vyzerám. Ulepená, smradľavá z lietadla. Počkaj až ma uvidíš v plnej kráse. Haha!" Obe sme sa zasmiali. Znova ma objala. Potom mi dala čas, nech sa vybalím a trochu si oddýchnem z cesty. Dala som si sprchu, prezliekla sa. Nohy ma zaviedli do obývačky do môjho obľúbeného kresla. Nerobila som nič. Len som nasávala pokojnú atmosféru domova. Bol to skvelý pocit byť opäť s rodičmi.

"Dnes si dáme voľno. A zajtra pôjdeme na nákupy, do kozmetického salónu a niekam na večeru. Spravíme si babskú jazdu, len ty a ja. O všetkom mi porozprávaš. Čo ty na to?" navrhla mama pri obede. "Súhlasím. Potrebujem trochu vypnúť. Od školy, práce. Od všetkého." Otec sa na nás pozrel tváriac sa sklamane. Len to hral, radi sa s mamou takto naťahujú.

"Joj, ocino. Nebuď smutný. Kúpime ti niečo dobré pod zub, keď budeš dobrý. " Mama ho pohladkala po hlave ako malého chlapčeka. Sú manželmi už tridsať rokov. Stále sa milujú, sú ako tínedžery. Otec jej nosí kvety a chodia na romantické večere. V tomto smere im závidím. Ak raz budem mať manžela, chcem, aby naša láska trvala naveky. Tak ako u mojich rodičov. Nech tá chémia nikdy nevyprchá.

Zvyšok večera sme sedeli v obývačke a rozprávala so im príhody, ktoré som zažila v Kórei. Hovorila som o tom, ako ma Jin učil variť ramen, ako ma Jimin prepadol v noci opitý, ako sme sa s Jini vymkli v byte a museli sme volať Namjoona, aby nás dostal von. Vravela som im aj o Jungkookovi. Spomenula som jeho finančnú injekciu pre mamu, ale aj to, že mu navrhujem kostýmy. Vysvetlila som podmienky dohody, ktorú som s ním uzavrela. A najlepšiu príhodu som si nechala na koniec. 

"No a teraz tá najlepšia časť. Sedeli sme v kaviarni. Len ja a on. Mal tmavé okuliare, šiltovku. Chcel byť inkognito. Lenže pri odchode sa pozabudol a zložil okuliare. To ste mali vidieť. Celá kaviareň začala pískať a výskať. Jungkook sa tak zľakol. Úplne vydesení sme ušli. Fanúšičky ho prenasledovali niekoľko sto metrov z kaviarne. Utekali sme pred nimi sťa antilopy pred levmi. Boli skutočne ako šelmy. Našťastie sme boli neďaleko môjho apartmánu. Skryli sme sa tam pred tými dievčatami. Keď si pomyslím, že pred pol rokom by som ja urobila to isté.....Je to strašné. Veď on nemôže ísť nikam len tak. Nemôže si žiť život ako normálni ľudia. Vždy musí vyzerať perfektne. Všade ho prenasledujú. Viete si to predstaviť? Od vtedy sme všade chodili s maskami a tvári, aby ho náhodou niekto nespoznal," začala som sa smiať, "Hahaha, ale bol to vážne super deň. Vtedy mi dal prezývku Periwinkle." usmiala som sa pri spomienke na ten moment. 

S Jungkookom sme iba zriedka trávili chvíle osamote. Nemali sme veľa spoločných zážitok, ak nerátam tie, kde boli aj ostatní. Preto som si ten vzácny moment uchovávala v spomienkach ako oko v hlave. Môj malý poklad.

Sedeli sme v obývačke. Ja som písala úlohu a on ma pozorne sledoval. Bol ako skala, ani sa nepohol. Moje vlasy mi padali do tváre. Zrejme mu zabraňovali vo výhľade. Chytil neposlušný prameň a zasunul mi ho za ucho. Pri jeho dotyku som sa zachvela a chytila jeho ruku. Sťažoval sa, že mám znova studené ruky. "Si ako zimozelka, ty moja Periwinkle," venoval mi jeho očarujúci úsmev.