My Periwinkle

Black Swan

Tento týždeň nezačal vôbec dobre. Ani trochu nespĺňal moje požiadavky a očakávania. Namiesto pokojného z časti inšpiratívneho týždňa, nás s Jini privítal zmätok, chaos a samé nepríjemnosti. Začínalo sa ochladzovať, bol už október a v Kórei je počasie odlišné od toho nášho. Chcem tým povedať, že keď je v Kórei zima tak je to poriadna zima. A keď vravím, že sa ochladilo, myslím tým, že z nosenia tielok som zo dňa na deň prešla na svetre a bundy. Prvé mínus, nemám rada zimu, pretože moje ruky sú stále studené a musíš mať na sebe milión vrstiev. Keď si vonku tak ti je tak či tak zima a vnútri sa ideš pod tým všetkým oblečením uvariť. Šťastie, že v októbri nezvykne snežiť, to by ma asi porazilo. Nenávidím sneh.

Ďalšie mínus sa týkalo školy a prednášok. Tak nie len, že prednášky boli ešte nudnejšie ako v predchádzajúci týždeň, ale zrušili nám aj praktické aktivity. Namiesto toho sme museli písať esej. Esej, je to najväčšie zlo. Najmä, ak ste cudzinec a musíte písať v kórejčine. Áno, presne tak esej na tritisíc slov a v kórejčine. Išlo ma poraziť. Je pravda, že som sa v tomto jazyku rapídne zlepšila odkedy ma Jin-Ho učí, ale v písaní som mala stále medzery. Všeobecne gramatika mi stále akosi uchádza. Slovíčka aj jednoduché frázy si viem zapamätať rýchlo. Ale ten zbytok ma stále zneisťuje.

Takže škola ma úplne dostala. Už je streda a ja stále nemám napísané ani úvodné vety. Poprosila by som Jini o pomoc, lenže ona má toho rovnako veľa ako ja. Nechcem ju zaťažovať s mojimi problémami najmä pred jej narodeninami. No a s jej narodeninami súvisí ďalšia nepríjemnosť. Objednala som pre Jin-Ho darček zo Slovenska. Jin-Ho sa veľmi páčia slovenské výšivky a kroje. Rozhodla som sa jej objednať šaty z takýmito vzormi, lenže nastala chyba. Tí ľudia na pošte mi môj darček stratili. Takže pre ňu zatiaľ nemám žiaden darček, skvelé, však?  Nádejala som za, že zajtrajší deň bude lepší. Musí byť, sme optimisti. 

...

"Je štvrtok, 7:00 vstávaj Soo Ah," oznamoval mi budík. Síce neochotne, ale predsa som vstala. Dnešok bude lepší, ako včerajšok. Toto motto som si opakovala pred zrkadlom asi desať minút. Jin-Ho sa na mne náramne zabávala. Jej smiech bol natoľko nákazlivý až som sa rozosmiala aj ja. Smiali sme sa celý čas pri príprave raňajok aj po ceste do školy. Asi sme počas tohto rušného týždňa prišli o rozum, pretože smiať sa tridsať minút v kuse dokážu len praví blázni. V škole sme to nejako prežili. Na obed sme sa zastavili na tteobokki v jednej reštaurácii pri škole a tak, ako každý deň, naše cesty ďalej viedli do Big Hitu.

"Cítim, že dnes nás stretne niečo veľké, čo nás obe prekvapí," vravela mi Jini po ceste v metre. "Len aby sme neboli prekvapené až moc" povedala som sarkasticky. Dnes bol sarkazmus mojou prevládajúcou vlastnosťou. Mala som pocit, že mi pomáha bojovať proti strachu a pohromám, ktoré sa za posledné dni udiali. Samozrejme, nebolo to až také strašné, ale ja každú situáciu príliš prežívam.

...

Vošli sme do budovy Big Hit a vyviezli sme sa výťahom na poschodie pre módu a styling. Len čo sa otvorili dvere na výťahu pani Kim nás schytila a viedla kto vie kam. Všetko sa dialo tak rýchlo. Nestihla som žmurknúť a už sme boli v zasadacej miestnosti. Pani Kim nás prepaľovala svojim prísnym výrazom. Bola som vydesená a v šoku. Pozrela som sa na Jini, rovnako vydesenú, ako ja a pošepla som jej:" Ak si tým veľkým prekvapením myslela toto, tak si sa trafila."

"Súhlasím, toto vôbec nevyzerá dobre. Začínam sa báť o naše životy." Jin-Ho bola vždy príliš dramatická, ale v tejto situácii to bolo namieste.

"Dievčatá, mám pre vás správu. Je dôležitá a zmení vaše postavenie v tejto spoločnosti," na chvíľu sa odmlčala a potom s úsmevom dodala, "už nebudete robiť asistentky, budete pracovať ako skutočné staff pre jednu z našich skupín." Pozrela sa na nás znova prísne: "Dúfam, že ma nesklamete. Stretnete sa s nimi o päť minút." Otočila sa a nechala nás spracovať tieto informácie. Jin sa pozrela na mňa, potom smerom k dverám. Natiahla k nim ruku a koktajúc povedala: "P-počula s-si č-čo p-práve p-povedala?"