My Periwinkle

Mikrokosmos

Soo Ah p.o.v:

Ráno začalo veľmi pokojne. Mala som nezvyčajný pocit. Niekde vo vnútri som cítila, že dnes sa stane niečo prekrásne. Podľa toho som sa rozhodla začať deň s úsmevom. S Jin-Ho sme si dali raňajky, zladili si oblečenie a prichystali sme sa do práce. V škole sme teraz mali prázdniny. Prvú časť z nich som strávila s rodinou a druhú trávim s priateľmi. Keďže teda nemáme školu, chodíme do práce doobeda. Zvyčajne tam ostávame až do večera. Obe nás práca veľmi baví, spájame príjemné s užitočným.

Ja som spratávala zo stola taniere. Jin-Ho bola v našej spoločnej spálni. Zrazu len zahlásila, "Idem vyniesť smeti!" Bolo to trochu čudné, ona nikdy nerobí domáce práce dobrovoľne. Nevenovala som tomu dlhšie pozornosť. Moja dobrá nálada mi vravela, že zrejme aj Jini má dobrý deň a rozhodla sa niečo zmeniť. Jini sa o vrátila doslova o dve minúty. Ja som sa obula, zobrala si kabelku a ruka v ruke sme odišli do práce.

Blížili sme sa k vstupu do budovy, keď ma Jin-Ho zastavila. Odviedla ma trochu nabok. Stáli sme vedľa Jungkookovej čiernej limuzíny. 

"Dúfam, že si dnešok užiješ.," povedala s úškrnom. Nechápavo som podvihla jedno obočie. Jini poklepkala na okienko limuzíny. To sa otvorilo a uvideli sme tvár šoféra. 

"Všetko je pripravené," zvážnela Jin-Ho. Šofér vystúpil, otvoril dvere v zadnej časti auta a pokynul mi, aby som nastúpila. Nohy zareagovali skôr ako mozog. Už som sedela v aute. Vtedy som si uvedomila, že vlastne neviem kam idem. A ani prečo tam idem. Dvere sa začali zatvárať, tak som ich zachytila rukou a zvedavá sa opýtala Jin-Ho. 

"A kam to vlastne idem? Čo sa má toto všetko znamenať? Myslím pre mňa." Ona sa len usmiala a odchádzajúc letmo povedala, "Tam, kde sa všetko zmení. Potrebuješ pauzu. Užívaj si každú sekundu." Otočila sa smerom ku mne, "A neskúšaj mi volať. Nezdvihnem ti. Len ak by si umierala. " Nerozumela som ani polovici z toho, čo mi povedala. Zrejme si chcú zo mňa vystreliť. Dúfala som, že sa všetko dozviem na mieste, kam sa chystám. Pustila som dvere a tie sa zavreli. Auto naštartovalo a viezlo ma nevedno kam. Najčudnejší bol fakt, že som nemala strach. Šla som priamo do neznáma a nemala som obavy. U mňa to bolo nezvyčajné. Mám strach so spontánnych rozhodnutí, aj keď ich občas robievam. Toto celé je naozaj zvláštne.

...

Auto zastavilo, dvere sa otvorili. Ocitla som sa na letisku. Vystúpila som a pred sebou som mala súkromné lietadlo. Vyvalila som oči na šoféra. 

"Myslím, že ste si ma s niekým pomýlili. Ja som stylistka. Ja nie som nijaká celebrita." Muž na okamih zneistel a opýtal sa, "Ste Kim Soo ah?" Súhlasne som prikývla. 

"Tak, potom sme tu správne. Prosím pokračujte ďalej do lietadla." Tu niečo smrdí, ale ešte neviem čo to bude. Musí to byť nejaký omyl. Bola som príliš ohromená , aby som mohla protestovať. Zvedavosť ma podvedome hnala vpred. Stále udivená som kráčala schodmi hore, až som ocitla v kabíne lietadla. Bolo krásne, čisté, biele. Bolo tam naservírované jedlo od výmyslu sveta a šampanské. Všetko bolo pripravené pre dve osoby. To ma len utvrdzovalo v tom, že niekde musela nastať chyba. Ja som tu bola sama, prečo by prestierali pre dvoch? Mala som pocit, že si ma skutočne s niekým mýlia.

Usadila som sa, pretože lietadlo začalo opúšťať zemský povrch. Sedela som pokojne a počúvala hudbu. Nemyslela som na to, že ma možno unášajú, alebo si myslia, že som celebrita. Chcela som si užiť pokojné ráno. Slúchadlá v ušiach a oči prilepené na okienku sledujúce nádherný výhľad. Zrazu mi moje oči prekryli niečie ruky. Zľakla som sa, zastihlo ma to nepripravenú. Nadskočila som a počula som za sebou smiech. Hneď som vedela komu patrí.