My Periwinkle

Airplane pt. 2

"No, tak snaž sa Tae!" pokrikoval Junkook. "Namjoon poď to dáš. Už ida chvíľku..... Áno! Vyhrali sme!" Povzbudzoval Jin, veľmi sa tešil, že toto kolo vyhrali.

Bola sobota večer a my sme mali rozlúčkový hrací večer. Každú voľnú sobotu sme dlho do noci hrali hry, popíjali a zabávali si. V apartmáne Bangtan boys sme s Jini trávili viac nocí, ako doma. Už sme tam mali aj vlastné izby. Alebo skôr izbu, Jin-Ho vo väčšine prípadov prespávala u Sugu. To sa ale dalo očakávať. Jini spríjemňovala Yoongimu noc už niekoľko mesiacov. Nikdy mi priamo nepovedala, že medzi nimi niečo je. Vždy mi povedala: "Je to len zábava, chápeš. Pomáham mu zbaviť sa stresu." Ja som nemala dôvod neveriť jej, tak som sa v tom nerýpala. Nechala som to tak. Veď, ak sa niečo zmení, určite mi to povie.

Náš životný štýl pripomínal skôr život celebrít a nie život dvoch obyčajných vysokoškoláčok. Aby som však vysvetlila prečo, bol tento večer rozlúčkový. Dôvod bol veľmi prostý. Odchádzam. Vraciam sa späť na Slovensko. Nie na vždy, to rozhodne nie. Kóreu milujem rovnako ako Slovensko. Je to môj druhý domov. Lenže v mojom pravom domove ma teraz potrebujú. Odchádzam, aby som navštívila mamu po operácii. Už je to síce nejaký ten piatok, čo je doma, ale doteraz som nemala možnosť navštíviť ju. Neverili by ste, aké komplikované je vybaviť si víza.

Keďže odchádzam, chalani pre mňa pripravili hrací večer. Veľmi si to cením, pretože toho majú veľa na práci, ale na mňa si aj tak našli čas. Stále viac si uvedomujem, koľko toho pre mňa moji kamaráti robia. Až teraz rozumiem termínu dôverní priatelia.

...

"Soo Ah, baby, si na rade. Poď do mňa, ja to uhádnem," povzbudzoval ma J-Hope. Byť s ním v tíme nie je zrovna ľahká úloha. Je strašné tupelo. Prehrali sme päť kôl zo šiestich. Tentoraz som sa nehodlala vzdať bez výhry. Vybrala som kartu z balíčka a práve vtedy mi zazvonil mobil. Prevrátila som oči. "Kto ma otravuje takto v sobotu večer? Jimin je stále v lietadle, nie?" 

Jimin s nami v posledných mesiacoch netrávil veľa času. Pracoval na svojom novom singli s Halsey. Pravidelne lietal do Ameriky za ňou. Halsey čaká bábätko a lietanie je doktori neodporúčajú, preto ju Jimin veľmi ochotne navštevuje v USA. To už, ale znova odbočujem.

"Mami! Ahoj, nevedela som, že si už hore." Kto iný by mi volal cez facetime v sobotu večer. 

"Áno, už som hore. Chcela som ti zavolať. Viem, že zajtra prídeš, ale už sa neviem dočkať. A kto sú títo ľudia za tebou?," zvedavo sa nahla bližšie ku kamere. 

"Mami, to sú BTS a Jin-Ho už poznáš." natočila som kameru na ostatných. Všetci jej zakývali a pozdravili ju. Jin-Ho jej cez kameru poslala vzdušný bozk. J-Hope nadšený, že spoznáva novú tvár, začal rozhovor. Moja mama sa milo usmievala a keď Hobi dohovoril spýtala sa: "Zlatko, tvoji priatelia sú milý, ale nerozumela som im ani slovo. Teda okrem pozdravu. Budeš nám robiť prekladateľa? Chcem sa s nimi spoznať."

"Mami, to naozaj? Mne sa nechce. Vieš, čo to je stále prepínať z jednej reči do druhej? Skratujú mi obvody." bola som lenivá, ale je to moja mama. Čo by som pre ňu neurobila? Preložila som jej, čo jej Hobi povedal.

Bola som ako prekladač. Mama hovorila po slovensky a ja som prekladala do kórejčiny. Ak sa pýtate, či som sa v nej zlepšila, tak áno. Už ovládam celú gramatiku a v rozprávaní som ako doma.

"Jin-Ho. Moja mama ti odkazuje, že ťa ľúbi a nabudúce máš prísť so mnou." preložila som jej. Jini sa usmiala a povedala lámanou slovenčinou vetu, ktorú som ju naučila, "Aj ja vas rada viediem, a lubim ta."

"Ó, aké rozkošné. Jin-Ho saranghe." Všetci prítomný vypleštili oči, pretože toto od mojej mamy skutočne nečakali. Aj ja sama som bola prekvapená.

"Teda mami. Ty sa nezdáš. Ale do budúcna nakoniec pridaj yo, aby to bolo gramaticky správne," opravila som ju.

Moja mama sa chcela s každým jedným chlapcom zoznámiť po jednom. Preto sme uzavreli hru víťazstvom Jungkooka a Taeho. Každého jedného sa pýtala na meno a také klasické veci. Čo robí? Ako keby to nevedela. Pýtala sa na obľúbené jedlo a všetkých pozývala k nám domov do Bratislavy. Všetci sa výborne zabávali. Moja mama ich učila slovenské frázy a oni ju učili, niečo málo po kórejsky. Bol to skutočne príjemne strávený čas s nimi. Napriek jazykovej bariére sme si to všetci užívali. Rada som videla mamu opäť veselú.

...

Ráno ma zobudil Jin. Prespala som u chalanov, nech to nemám na letisko ďaleko. Zaklopal na dvere mojej izby, aby mi oznámil, že raňajky mám na stole. "A mimochodom. Nastala malá zmena. Na letisko ťa vezme Jungkook, ja nemôžem. Musím ísť do štúdia. Dúfam, že to nebude problém." Usmiala som sa na neho povzbudzujúco. Je taký starostlivý. Vždy myslí na všetko. Aj dnes. Mala som ho rada, ako svojho staršieho brata.

"Samozrejme, že nie. Len sa s mnou musíš pred odchodom rozlúčiť. Inak by mi bolo smutno." vystrúhala som smutnú grimasu. Jin sa zasmial a objal ma.

Spolu sme šli do kuchyne. Okrem Jungkooka, Jina a mňa ešte všetci spali. Rozlúčili sme sa včera večer. Úplne som chápala ich konanie. Komu by sa chcelo vstávať v nedeľu pred deviatou? Na stole ma čakali palacinky s ovocím a pudingom. Och, Jin, ako veľmi ťa milujem. Jin vie robiť tie najlepšie palacinky na svete. Keď mi ich naservíroval prvýkrát, myslela som si, že palacinky a puding nie sú dobrá kombinácia. Ale teraz by som iné jesť nechcela. Zjedla som si raňajky a zbehla si po kufor do mojej izby. Potom som posledný raz objala Jina. Stisol ma silno a povedal, "Bezpečný let. Vráť sa skoro." Zovrela som ho silnejšie, "Neboj sa. Len dva týždne, to určite zvládnete. Budete mi všetci chýbať." Ani som ho nechcela pustiť. Najradšej by som bola, keby mohli letieť všetci so mnou. Jin povolil objatie. Bol to náznak toho, že je najvyšší čas ísť. 

"Keď sa vrátiš, spravím to toľko palaciniek, koľko len budeš chcieť." S týmito slovami a úsmevom na perách odišiel. V zapätí som v sprievode Jungkooka odišla aj ja.

Cestou na letisko sme sa viezli v tichosti. Bez jediného slova. Zahĺbení vo vlastných myšlienkach. Ani by som si nevšimla, že sme už na letisku nebyť Jungkookovich slov. "Tak. Sme tu." povedal rozpačito pozerajúc sa na vlastné špičky. 

"No. Hej. Tak ja už pôjdem." objala som ho chystajúc sa na odchod. Púšťala som jeho ruku, keď ma za ňu potiahol naspäť k sebe. Objal ma tak silno, ako keby som odchádzala na večnosť. Presne také objatie som potrebovala. Bolo z neho cítiť lásku....lásku dobrých priateľov. Už teraz sa mi cnelo.

"Dávaj si pozor. A zavolaj nám, keď prídeš domov. Budeš mi chýbať. Veľmi. Strašne moc." Moje citlivé bábo. Vravel to s bolesťou v hlase. Očividne nechcel prijať môj odchod. 

"Ale no tak. Sú to len dva týždne. Budem vám volať a písať. Každý deň, sľubujem. Aj ty mi budeš veľmi chýbať. Mám ťa rada Hríbik.(Jeho vlasy často pripomínajú hríbik) ." Usmial sa povolil objatie, "Maj sa, moja Periwinkle." 

Rozlúčila som sa s ním a odišla. Obzrela som sa za ním trikrát a po každé som ho videla stáť tam. Zrejme tam čakal až do chvíle odletu lietadla. Budú mi chýbať. Cítila som presne ten istý pocit, ako pre siedmimi mesiacmi. Pred siedmimi mesiacmi som opúšťala rodinu a odchádzala do cudzieho mesta na konci sveta. Teraz sa vraciam domov, lenže kus srdca mi ostáva tu. Oni sú tiež moja rodina a rodina sa opúšťa ťažko. Sú to len dva týždne, hovorilo mi svedomie. Lenže počas dvoch týždňov sa toho môže udiať skutočne mnoho....