My Periwinkle

Just One Day

Soo Ah p.o.v:

"No tak Jini. Ty sa na mňa stále hneváš? Hovor so mnou. Ako mám vedieť, čo som urobila, keď mi to nechceš povedať. So Jin-Ho! Ak okamžite nezačneš hovoriť, odchádzam a na večeru ostanem v práci," mala som toho už po krk. Od koncertu bola ako vymenená. Tvárila sa, že jej nič nie je, ale keď som spomenula koncert alebo niečo spojené s BTS začala byť sarkastická a protivná. Jej detinské správanie som nevedela pochopiť. Spočiatku som sa ju snažila rozveseliť a bola ňu milá, lebo som nevedela o čo ide. No po pár dňoch ma už fakt hnevala. Nechcela mi povedať ani dôvod, prečo sa takto správa.

Vyčerpala som všetky možnosti. Ona trucovala, tak som sa rozhodla zariadiť sa podľa seba. Skúsila som to po dobrom aj po zlom. Na moje vyhrážky nereagovala, len sedela v kresle a hľadela von oknom. "Teraz ma dokonca ignoruješ! Výborne! Prestávam ti rozumieť." boli posledné slová, ktoré som jej povedala pred odchodom. Buchla som dvermi a odišla.

V škole sa Jini neukázala. Zrejme sa znova vyhovorila na zdravotné problémy. Robieva to vždy, keď sa jej nechce. Dnes sme mali samé nezaujímavé prednášky. Poznámky som sa ani nepokúšala zapisovať si, všetko bolo primitívne jednoduché. Všetko som si zapamätala. Jedna vec mi stále vŕtala hlavou. Celý čas som musela myslieť na našu dnešnú hádku, ak sa to hádkou dalo nazvať. V podstate som rozprávala len ja. Ani za svet mi nenapadal jeden rozumný dôvod, prečo sa správa tak protivne.

Zo školy som šla do práce. Hneď po príchode so zistila, že nemám čo robiť. Svoju prácu som si urobila už včera. Pani Kim ma posielala domov, ale ja som sa nemohla vrátiť do toho dusného prostredia. Navyše som Jin-Ho nasľubovala, že ma dnes celý deň neuvidí a nemienila som to porušiť. Rozhodla som sa zavolať domov, ako sa majú naši. Vybrala som si z kabelky mobil a zamierila som do ateliéru. Sadla som si k pracovnému stolu, hneď vedľa balkóna. Bol z neho krásny výhľad na mesto. Keď som sedela na tomto balkóne, moje myšlienky mohli pokojne plynúť. Cítila som slobodu a pokoj. Na tomto mieste, hoci bolo vysoko som na svoj strach z výšok úplne zabudla. Sedela som za stolom blízko k balkónu a začala som videohovor s rodičmi.

"Držím to dobre? No pozri, veď nič nevidím. Haló, Soo Ah, si tam?" moja mamina a technika, to je veľmi zlá kombinácia. Ja som túto vlastnosť po nej zdedila tiež.

"Áno mami, som tu. Musíš mobil otočiť k sebe." inštruovala som ju so smiechom. Je taká rozkošná, keď nevie, čo má robiť. Oceňujem však jej snahu.

"No! Už ťa vidím. Ocino, poď sem, naša najmenšia volá." súrila ocka. "Ahoj zlatko, ako sa mi máš, aký bol koncert? A ako sa má Jin-Ho?" vyzvedali. Áno, moji rodičia si Jin-Ho obľúbili. Odkedy sme sa spriatelili voláme spolu pravidelne všetci štyria. Musím priznať, že aj Jini ich má veľmi rada. Postupne sa Jini stáva členom našej rodiny.

"Ach, všetko vám poviem, ale najprv chcem počuť, ako sa máte vy. Ako sa má Alexa, Tina a všetci. Dúfam, že ste zdraví."

"My sa máme dobre. Alexa prišla na víkend aj s Timom a babka včera odišla do Vrbového. Majú zase nejakú babskú jazdu. A Tina nám má volať niekedy budúci týždeň, takže zatiaľ o nej nemáme novšie správy. My s maminou sa máme viac-menej pracovne a nič nové sa zatiaľ nedeje. No a teraz nám rozprávaj ty." Ocko to rýchlo zhrnul, aby som mohla začať ja.

"Kde začať? Tu sa stalo toľko vecí. No mám prácu, ale to som vám už vravela. Robím kostymérku v jednej spoločnosti. No valstne v tej iste, kde pracujú BTS.  Skúšky som spravila všetky a aj body do koncoročného rebríčku som mala dosť vysoké. Môžem teda povedať, že sa mi darí dobre. Víkend bol úplne úžasný. Predstavte si, Jini nám vybavila aj stretnutie s BTS osobne. Boli sme na meet. Ale o tom neskôr. Koncert bol sám o sebe perfektný. Javisko bolo postavené veľmi múdro tak, aby sme mali výhľad aj zo spodných miest. Nemuseli sme pozerať stále dohora a neboleli nás z toho krky. BTS spravili skvelú atmosféru a fanúšikovia boli tiež skvelí. Spievala som každú pesničku. Na druhý deň som nemohla rozprávať z toho, aký som mala vykričaný hlas. No a k tej autogramiáde. Jini to vybavila cez nejakú jej kolegyňu, tak sme sa s každým z nich stihli na chvíľku porozprávať, odfotiť a dať im darčeky. Bola to najlepšia časť celého večera. No a aby som nezabudla, Jungkook mi dal jeho bundu. Chápete to? Jeon Jungkook! Ja som si zabudla vziať mikinu a keď sa ochladilo mala som veľmi studené ruky. A keďže ma za ne držal asi si to všimol. Na to som nebola práve hrdá, ale čo sa dalo robiť. Tak mi dal jeho bundu, aby som neprechladla. Nie je to od neho milé? Bol to najlepší víkend od kedy som v Kórei. Teda bol, dokým som sa nepohádala s Jin-Ho. Ja viem, určite sa pýtate prečo. Aby som povedala pravdu, sama neviem. Správa sa zvláštne odkedy sme sa vrátili. Skúšala som to z nej nejako dostať. Po dobrom aj po zlom, ale dnes ma začala už aj ignorovať. Takže neviem, čo mám robiť. Asi ju dnes nechám tak a zajtra sa s ňou znova porozprávam." dokončila som svoj monológ. Naši ma pozorne počúvali. Už dávno sa naučili, že nemá zmysel prerušovať ma. Dokým nedopoviem, čo chcem, nikoho nepustím k slovu. Obaja sa zhodli, že moje problémy s Jin-Ho budú súvisieť s koncertom, alebo skôr s tým, čo sa tam stalo.