Tiene lásky

Prológ

Ľudská túžba je mocná potreba, no túžba dieťaťa je mnohonásobne silnejšia. No nie len to. Je žiadostivá i netrpezlivá. Zároveň však nesmierne krehká a nevinná. Dáva dieťaťu krídla a vznáša ho do výšin. Poháňa vpred. Rozbúcha mu srdce i rozžiari oči. Je energiou, ktorej tá drobná duša nedokáže - nevie odolať.

A práve tento silný plameň sa rozhorel v duši Rosamund. A stačil na to jediný pohľad cez začmudené zaprášené okno výkladu. Kráčala tou ulicou nespočetne krát, no nikdy nenatrafila na nič tak lákavé. Až dnes. Bola to paleta farieb tak žiarivých, aké dosiaľ nevidela. Niekoľko sekúnd na ne uveličene hľadela s pootvorenými ústami, až pokým si neuvedomila, že pri sebe nemá ani jedinú mincu, za ktorú by si ich mohla kúpiť. Jej mama by ju nepodporila v toľkej márnosti, a to ju naozaj zarmútilo.

Čo keby? Čo keby ich jednoducho ukradla? Aspoň raz si dopriala potešenie, po ktorom jej duša pištila? Stálo by to za. Zniesla by hnev i krik, dokonca i bitku. Pretože boli by jej. Nikoho iného. Ona by bola ich vlastníkom. Nespustila by ich z očí.

Rosamund dlho neváhala. Detská myseľ je vynaliezavá, ako labyrint s mnohými zákutiami. Netrvalo dlho, kým sa rozhodla. Naprázdno prehlta a drobnými ťažkými krokmi sa blížila k dverám obchodu. Natiahla drobnú rúčku a silno sa do nich oprela. Dalo jej námahu otvoriť ich. A to ešte nevedela, aký strach a výčitky ju premknú, akonáhle vojde do vnútra. Ponáhľala sa preto priamo k nim. Presvedčila sa, že je skrytá pred všetkými očami návštevníkov a rýchlo ich vzala, ukryjúc si ich pod priestranný čierny kabát. Bol naozaj veľmi praktický, i keď nepatril Rosamund, ale jej sestre Clare. Dnes jej však poslúžil presne tak ako potrebovala, a to ju veľmi potešilo. Iba vďaka nemu sa jej mohla krádež podariť. Krádež, ktorá krádežou nakoniec nebola.

Všimla si totiž, že sa pri nej ktosi pristavil. Bol od nej asi o hlavu vyšší, no rovnako vychudnutý ako ona. Opatrne zdvihla k nemu zrak. Pripadal jej veľmi pekný. Mal tmavé trochu mastné vlasy, bledú pokožku, no celkovo jeho tvár pôsobila veľmi vľúdne. Postrehla však i záblesk chlapčenského šibalstva.

„Nemusíš ich kradnúť,” vyriekol potichu, aby ho počula iba ona.

Prekvapene sklonila pohľad na ruku, ktorú k nej vystieral. Na dlani sa mu skvelo niekoľko matných mincí. Vzala si ich, no skôr ako mu stihla vôbec poďakovať, bol preč. Rosamund si neveriacky päsťami pretrela oči. Nevedela kto bol ten chlapec, ale musel byť skutočný, pretože peniaze nezmizli. Stále ich pevne zvierala v dlani. Nebola to vidina z hladu, ktorý trápil jej žalúdok. Ticho sa zaradovala a hrdo sa vybrala spolu s farbami k pokladni.

Radosť má však obmedzené trvanie, nech sa človek snaží sebeviac, nikdy si ju nedokáže dlho udržať. No aj keby jeho snaha prinášala výsledky, vždy zasiahne osud, aby vám uštedril ranu. A inak to nebolo ani v prípade Rosamund. Len čo prišla domov, vybrala svoj vzácny a vážený dar, vzala si štetec, ktorý si k nemu vďaka zostávajúcim peniazom mohla dovoliť kúpiť a začala maľovať. Nadšením takmer zamdlela. Pre ňu to bol pocit nepoznaný, ba priam zakázaný. So svojím dielom bola spokojná, vôbec jej neprekážalo, že podklad, na ktorý maľovala, boli steny. Ona sa totiž stala motýľom. Zrazu mala krídla i voľnosť. A tak maľovala bez ohľadu na následky, ktoré na seba nenechali dlho čakať.

„Dobrotivý bože, Rosamund! Čo si to urobila?” divila sa jej matka.

Kričala a zlostila sa. Pevne zvierala drobnú rúčku svojej dcéry a kmásala jej telíčkom zo strany na stranu. No neudrela ju. Až teraz Rosamund pocítila plnú vlnu výčitiek. Sklamanie v očiach jej matky bolo dostatočným trestom. I keď tomu celkom nerozumela, pochopila, že aj keď farby neukradla, urobila čosi zlé.

„Odkiaľ máš tie farby?” pýtala sa jej ďalej.

„Kúpila som ich.”

„A odkiaľ by si vzala peniaze? Prestaň mi klamať Rosamund! Ak sa o tom dozvie tvoj otec, bude zúriť!”

Rosamund nemohla viac znášať krik svojej mamy. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Dokonca pár z nich jej stieklo dole lícom.

„Jeden chlapec mi dal peniaze, prisahám!”

Teraz už kričala i Rosamund, no nie hnevom, ale zúfalstvom.

„Prečo by to len robil?”

„Ja naozaj neviem,” nedala sa.

Chvíľu zostalo ticho. Prísna tvár jej matky sa nakláňala k tej jej v snahe vyčítať, či by vlastné dieťa mohlo takto bezostyšne klamať.

„Ach dieťa! Toto je cena za tvoju márnivosť, rozumieš?”

Rosamund slabo prikývla. Ako sladko chutil jej sen. A aký trpký koniec mal.

„Teraz to všetko dáš do poriadku a spať pôjdeš bez večere,” dievča pokorne sklonilo hlavu, neodvrávalo, „bez tak nemám nič, čo by som ti mohla dať.”

Posledné teplé slzy stiekli Rosamund po tvári. Chytro si ich utrela, odhodlaná niesť svoj trest. Či už bol zaslúžený, alebo nie. Pustila sa do práce, aby smela ísť čo najskôr do svojej izby. Jej matka bola prísna, ale nie krutá, čo dokázala, keď prišla svojej dcére na pomoc. Spolu sa snažili odstrániť zaschnutú farbu a stenu znovu premaľovať. Dokonca sa spolu rozprávali a občas sa i zasmiali. Rosamund videla, že sa jej matka trápi. Napriek tomu sa však dokázala usmiať. Bola na ňu naozaj hrdá. Raz by aj ona chcela byť tak silnou ženou.

S tým pocitom si ľahla na tvrdú a studenú dlážku, prikrytá len nie príliš teplou dekou. Dnes bol totiž piatok. Každý druhý deň sa so svojou sestrou Clarou striedala v deľbe o posteľ. Dve si totiž dovoliť nemohli. Chvíľu ju to trápilo, no nie pridlho. Mala rodinu, ktorá ju ľúbila a to pre ňu znamenalo najviac. Navyše nepohodlie jej nemohlo zabrániť snívať. Oči nechala otvorené hľadiac na strop. Rosamund snívala len o jedinom - vyrásť v krásnu silnú ženu a odísť do mesta. Okúsiť nové možnosti a splniť si priania. A takto pomaly zaspala, prepadajúc sa do tmy v ústrety nádeji v svetlú budúcnosť.