Tiene lásky

Kapitola deviata - Príležitosť strieda pád II

Rosamund sa od vyčerpania a horúčosti ledva držala na nohách. Približne v polovici zmeny ju rozbolela hlava a teraz sa jej dokonca občas zahmlilo pred očami. Ruka jej od sústavného žehlenia oťažela, a tak každý jej pohyb bol menej presný a viac ťažkopádny. Ani zďaleka sa jej nepáčila predstava, že ju čaká ďalšia práca. Snažila sa nezúfať si, no okolnosti ju občas k tomu prinútili. Občasne si začínala uvedomovať, že nie je taká silná, ako si doma myslela. A to ju jej matka vystríhala. 

Rosamund jej vyčítala mnohé, naozaj jej nerozumela, ani keď sa o to snažila. Až do tejto chvíle. Je to možné, že jej naozaj želala len to dobré? 

„Tu máš, napi sa, moja.“ Z myšlienok ju vytrhol známy hlas naplnený súcitom. V tom zamyslení si ani nevšimla, že práve doskladala posledný kus bielizne a položila ho na úhľadne vystavanú kôpku v prútenom koši. 

Odľahlo jej. Len na okamih, no predsa. Zrak jej padol na nástenné hodiny na náprotivnej stene. Nemohla uveriť vlastným očiam. Veľká ručička sa takmer dotýkala čísla päť. Práve sa im podarilo vykonať kus dobrej práce! Len vo dvojici stihnúť všetko včas. 

Po tom uvedomení vďačne prijala pohár z Lýdiiných rúk a nedočkavo ho priložila k perám. Lačne prehĺtala vychutnávajúc si pocit naplnenia a spokojnosti. Kusom zástery si poutierala drobné kvapôčky potu z čela a zátylku.

„Ďakujem, Lýdia, vďaka ti za tvoju prácu,“ vzdychla Rosamund odovzdane, „choď už, ponáhľaj sa za svojimi deťmi.“  

„Ešte musím pozanášať všetko to prádlo, až potom mi bude dovolené vidieť ich.“ 

Rosamund na to celkom pozabudla. Opäť ju pohltil hnev prameniaci z nespravodlivosti a neľudskosti pána Overwoodu. 

„Mrzí ma to! Želám ti, nech ti rýchlo prejde čas. Dávaj na seba pozor.“ 

Lýdia od dojatia podišla k nej a vzala ju do mocného medvedieho objatia. Trvalo len krátko, no stačilo na to, aby povzbudilo ich srdcia. 

„Želám vám veľa zdravia,“ dodala Rosamund vrúcne. 

„Aj tebe, dieťa. Dobrú noc!“ 

So vzájomným želaním sa rozlúčili. Lýdia si nachystala bielizeň, na ktorú už isto majitelia netrpezlivo čakali a pobrala sa do šatne, aby sa zbavila bremena rovnošaty. Rosamund sa zase rozhodla využiť priam mŕtvolné ticho panujúce medzi stenami chodby. Bola rozhodnutá, nebol čas ani priestor na váhanie. Máriovi bolo treba dať vedieť. 

Opatrne sa vykradla z dvier a sotva počuteľným našľapovaním sa zakrádala zdanlivo nekonečnou chodbou. Zahla za roh a očami hypnotizovala ten zvláštny prístroj, ktorý mala v pláne využiť a uľahčiť si tak život. Ešte sa narýchlo započúvala do zvukoprázdna, očami prešla po priestranstve a z vrecka vybrala papier s telefónnym číslo od Mária. Ako len bola rada za túto prezieravosť! 

Nečujne papierik skrčila do zovretej päste a zhlboka sa nadýchla. Pribehla k telefónu, vzala slúchadlo, priložila si ho k uchu a sústredene roztvárala skrčený papierik. Oblizla si suché pery a systematicky zadávala číslo za číslom až pokým neprišla na koniec. Potom jej už zostávalo len čakať, kým sa neozve vyzváňací tón – Máriov hlas v slúchadle alebo rozhorčený pán Overwood. 

„Počúvam,“ ozvalo sa na druhej strane v čase, kedy už Rosamund strácala nádej a chystala sa slúchadlo položiť. Srdce jej bilo tak splašene, že sotva to jediné slovo zachytila. 

Už-už sa chystala zo seba vytisnúť krátke posolstvo, keď jej zišlo na um, že hlas v telefóne vôbec nemusí byť Máriov. 

„Kto ste? A načo ste vytočili toto číslo, keď teraz mlčíte?“ Majiteľ onoho hlasu nemohol byť príliš starší od Mária, no predsa pôsobil vyspelejšie. Razila z neho dominancia v spojení s nevrlosťou.