Tiene lásky

Kapitola šiesta - Horkosladké tajomstvo

Nedalo sa pochybovať o tom, že si Rosamund popoludnie so svojimi priateľkami užila do sýtosti. Smiala sa odvážne hlasno, melodicky a zanietene. Oči jej iskrili ako už dávno nie a srdce jej plesalo radosťou. Aj to bol jeden z jej mnohých malých snov, ktorý sa jej vyplnil. Pocítila záchvev slobody. V tom čase nemyslela na seba, na budúcnosť, či minulosť. Tak ako mnohí i ona sa pokúsila dotknúť čara prítomného okamihu. 

Trochu ju zamrzelo, keď sa musela po príchode Mária rozlúčiť s Joan, ale vedela, že to nebude nadlho. Opäť sa stretnú, aby si zopakovali radostné chvíle. Avšak keď ju Joan objala – tak silno, ako to robievala jej sestra – pichlo ju v hrudi. Cestou bola príliš unavená a unesená zážitkami na to, aby nad tým mohla väčšmi premýšľať. Stále v nej prebýval pozitívny duch, ale vo vnútri mala prázdno. Dieru, ktorá sa ešte stále nezacelila. Aj napriek tomu, že to bola jej voľba, za ktorou si doteraz stála, nevedela sa len tak vzdať svojej minulosti. To ona ju predsa urobila takou, aká bola. A nechcela sa meniť. Nepovažovala sa za samoľúbu ženu, ale za hrdé dievča. 

S úľavou zaľahla do postele. Príjemné teplo sa jej rozlialo po tele a viečka samovoľne klesali. Stihla ešte prehodiť niekoľko viet s Emily, no krátko na to zaspala. Dosiaľ nezažila tak zvláštny spánok. Akoby sa razom ocitla doma, vo vlastných spomienkach, ktoré opätovne prežívala. To dobré, no i to, čo ju ranilo. Ťažilo ju to a ráno nebolo o nič lepšie. Až pokým ako posledná nevstala z postele a nezjavila sa v kuchyni. Stačil jediný idylický pohľad na brata a sestru navzájom sa doťahujúcich o menej upečený toast a razom sa jej obavy vytratili. Síce sa jej tlačili slzy do očí, no tie ihneď zahnala. Ledačo by mali o ňu starosť. To bolo to posledné, čo by im chcela spôsobiť. 

„Dobré ráno, hrdličky,“ ozvala sa hravo. 

„Dobré ráno!“

„Zdravím vás, spali ste dobre?“ spýtal sa jej Mário opatrne, po krátkej odmlke. 

Mohlo jej napadnúť, že jemu neujde jediný záchvev dievčenskej nálady. Má predsa sestru, jeho všímavosť pravdepodobne nie je ničím nezvyčajným. A Rosamund tešil jeho prirodzený záujem. Práve vďaka nemu sa necítila ako cudzia bytosť v inak harmonickej domácnosti. 

„Asi mi neuveríte, ak poviem, že sa mi spalo vynikajúco.“  

Zamračil sa a podozrievavo si ju premeral. Rosamund sa smutne pousmiala a pohľad mu opätovala. Sadla si za stôl hneď vedľa Emily a pomaly sa začala rozhliadať po chutných surovinách na prestretom stole. Momentálne síce neprekypovala neuhasiteľným hladom, ale niečo do seba dostať potrebovala. 

„Veru nie. Vidím, že Vás niečo trápi.“ 

Teraz sa už k jeho starosti pridala i Emily, ktorá ihneď prestala jesť čakajúc, že im porozprávala, čo ju začalo ťažiť na duši. Ona však zaryto mlčala. Jednoducho pre to, že bola presvedčená, že sa jedná len o krátkodobé otupno, ktoré občas navštívi aj toho najsilnejšieho človeka. 

„Dovolím si tvrdiť, že toto by to mohlo napraviť.“ 

V Máriových zelených očiach sa zaiskrilo. 

Rukou vošiel pod hnedasté sako a z jeho vnútorného vrecka vybral starostlivo poskladaný list. 

„Neukrýval som ho. Prišiel skoro ráno a nechcel som, aby sa stratil medzi ostatnými,“ vysvetlil skromne a podal jej ho. 

Zdvihla zrak, podvihla obočie a opatrne ho vzala medzi prsty. Už z diaľky si bola istá, že je to list od jej sestry. Nemala na svete nikoho iného, kto by sa o ňu takto dojemne staral. Vzrušene si ho pritisla na prsia, akoby bol tým najvzácnejší darom. A pre ňu naozaj bol. Striedavo preblyskovala pohľadom k Máriovi a späť na list.