Tiene lásky

Kapitola druhá - Príchod do Northtownu

Rosamund cestovala vlakom po prvýkrát. Všetko pre ňu bolo nové a nepoznané. Najskôr bola ohromená rýchlosťou, akou sa vlak rútil, milo ju však prekvapilo pohodlie, akého sa jej dostalo. Nepochybne to bol príjemnejší dopravný prostriedok, než koč, na ktorom cítila každý hrboľ či jamu cesty, po ktorej prechádzali. Dokonca sa uvoľnila natoľko, že si hlavu oprela dozadu a zaujato hľadela von oknom na mihajúce sa obrazy prírody. Chvíľu jej bolo trochu nevoľno, no zvykla si a aj žalúdok sa jej ustálil. A potom ju už samotná monotónnosť cesty privádzala k driemotám. Dávala si však pozor, aby celkom nezaspala. Nerada by sa stala obeťou prefíkaného zlodeja. Aj to bol dôvod prečo si drobnú cestovnú kabelku so všetkými peniazmi úzkostlivo zvierala v lone. 

Pomerne dlhú chvíľu sa oddávala rozličným myšlienkam, no tie ju unavili natoľko, až sa nechcene ponorila síce do plytkéno, no predsa spánku. Útechou jej ale po prebudení bolo zistenie, že všetky dôležité veci má pri sebe a je ten správny čas vystupovať. Northtown bol totiž poslednou zastávkou, čo pre ňu znamenalo naozaj veľké šťastie. Srdce jej stislo strachom z predstavy, že by včas nevystúpila a nechala sa nevedomky unášať niekam celkom inam. Aj spôsob, akým opäť nadobudla plné vedomie bol nezvyčajný, ale neobyčajne pozoruhodný. Mala to nevýslovné šťastie, že pri nej sedela postaršia dáma, ktorá neváhala a prihovorila sa jej láskavým a nežným hlasom tak, aby sa nepreľakla. Jemne ju potľapkala po ruke a súcitne sa na ňu usmiala. Rosamund sa jej nezabudla poďakovať, mrzelo ju však, že pre ňu nemôže urobiť viac. Porozprávala jej teda o svojich pocitoch z prvej cesty vlakom a rozprávala tak oduševnene, až pri nej staršia pani celkom omladla a pozabudla na všetky neduhy, ktoré ju nepochybne trápili. Dokonca sa spolu zasmiali a hneď im bolo opäť ľahšie. Rosamund pripomínala láskavú starú mamu, ktorú nikdy nemala. 

„Dávajte si pozor slečna, veľké mestá sú nebezpečné, hlavne takto večer.” 

Upozornila ju so skutočným záujmom v jej blaho. Zahrialo ju to u srdca a dodalo nádeje. Rozlúčili sa vrúcne s mnohými vzájomnými želaniami, hneď po výstupe z vlaku, po tom, čo sa Rosamund skromne spýtala, kadiaľ by sa mala vydať za svojou tetou. Podala panej lístoček s adresou, aby nebodaj niečo nepoplietla. Pokúsila sa dôsledne si zapamätať smer cesty, aj spôsob, akým sa tam dostane. Neznelo to komplikovane, no zatiaľ nemala príležitosť otestovať svoj orientačný zmysel, na ktorý sa mala v tejto chvíli spoľahnúť. Skôr si pripadala stratená, aj keď ešte poriadne ani nevystúpila z bezpečia vlaku. 

Na nástupišti sa to hemžilo ponáhľajúcimi  sa ľuďmi. Každý mal svoj jasne stanovený cieľ, oporný bod, kam sa chcel dostať a neotáľal ani sekundu. Veľakrát sa Rosamund stalo, že sa musela uhýňať s maximálnou opatrnosťou, aby do nej niekto nevrazil. Sťahujúce sa osadenstvo predstavovali predovšetkým muži, cestujúci pravdepodobne za prácou. Mladí, no ešte častejšie starší muži vo veku jej otca. Občas pohľadom narazila na ženu, aj to sa jednalo o matku s dieťaťom. Hneď si spomenula na Claru a jej maličké. Dúfala, že jedného dňa bude stáť na tejto plošine, rovnako ako dnes, a bude nadšene vítať svoju rodinu. Usmiala sa pri tom pomyslení. A usmiala sa tiež, keď si všimla pár veľkých modrastých očí malého dievčatka len niekoľko krokov pred sebou. So zaujatím na ňu neprestávala civieť a líčka sa jej pri chôdzi rozkošne chveli. Rosamund jej láskavo zamávala, predtým než ju jej mama upozornila, aby dávala pozor na cestu. 

A v tom sa to stalo. Zatiaľ čo sa ona vliekla s neľahkým kufrom v snahe správne ho uchopiť a nič pritom nevytratiť, ktosi celkom nevinne prechádzal popri nej, keď jej priamo z ruky vytrhol drobnú cestovnú kabelku s peniazmi. Rosamund zmätene hľadela za utekajúcim mužom bez štipky svedomia. Srdce jej bilo strachom i zúfalstvom. Nohy jej skameneli a hrdlo jej zovrel kŕč. Nemohla kričať. Beztak na okolí nebol nikto, kto by jej pomohol. Ľudia sa pomaly rozchádzali zahľadení a  ponorení do svojich vlastných problémov. Zostala stáť ako obarená. Cítila sa ponížená a sklamaná. Mala pocit, akoby jej niekto vytrhol srdce priamo z hrude. Bolelo to. Nič nemohla urobiť. Pravdepodobne si ju vyhliadol ako ľahkú korisť. Predsa len sa svojimi bordovo červenými šatami vymykala šedi okolia. Ach, prečo si len nedávala väčší pozor?