Tiene lásky

Kapitola štvrtá - Nočný rozhovor

Na prahu dvier do dámskych šatní postával brat Emily s nanajvýš vážnou tvárou očakávajúc odpoveď s vysvetlením. Obe spozorneli a súhlasne mlčali. Rosamund pokladala za správne nechať Emily, aby mu vysvetlila, čo sa stalo, vylíčila svoj vlastný pohľad. Teraz bola do toho zatiahnutá i ona, ale mala pocit, že keby sa chopila iniciatívy, okrem toho, že by to bolo nemiestne, zcela určite by to Emily ublížilo. 

„Ja môžem počkať vonku,” ozvala sa tichým hlasom. 

„Prosím nechoď,” Emily ju pohľadom pripútavala k sebe. 

Vedela, že sa nemá čoho báť, veď to bol jej brat, ale zdalo sa, že potrebuje mať pri sebe i niekoho iného. Niekoho, kto jej v tomto rozumie. Osobu, ktorá odstráni to nepríjemné napätie rozliehajúce sa miestnosťou. A možno i zaženie rozpaky. Rosamund teda prikývla a v tichosti sa posadila na lavičku vedľa Emily. 

Mário celý čas len mlčky stál, očami tikajúc z jednej na druhú. Čakal. Trpezlivo a oddane. Rosamund videla starosť v jeho tvári, zároveň však cítila akúsi nedostupnosť. Chápala, že má o svoju sestru strach, ale i ona mala obavy, aby sa nedostal s pánom Overwoodom do nepríjemnej potýčky. 

„Neboj sa, Emily. Len sa s ním porozprávam,” snažil sa ju upokojiť, ak by sa náhodou bála ešte aj o neho. 

„On si ma dal zavolať do svojej kancelárie, myslela som si, že kvôli práci, ktorú som nestihla dokončiť včas. Čakala som, že ma pokarhá, ale to on nemal v pláne. Začal sa ku mne približovať, v hlave mi hučalo, takže som vôbec nevnímala, čo sa mi snaží povedať. Začala som sa mu ospravedlňovať. Sľúbila som, že sa to viac nestane. Ustupovala som pred ním, až som zakopla. Zasmial sa a na chvíľu sa zastavil. Natiahol ruku a prešiel mi ňou po vlasoch.” 

Máriovi bolo viditeľne nepríjemné počúvať o toľkej zvrátenosti. Predovšetkým, ak sa to týkalo jeho sestry. 

„Nebolo to prvý krát, však?” 

Emily sa zahmýrila. Ani zďaleka jej nebolo príjemné o tom hovoriť. Musela sa cítiť úboho, i keď ona bola tou obeťou. Tá čistá a nevinná. Prikývla na znak súhlasu. 

„Nečakal som, že až tak morálne klesne,” vyriekol sucho, akoby sám pre seba, tesne predtým, než sa vybral za ním.

Rosamundine uši to zachytili celkom jasne a zreteľne. Avšak nerozumela tomu. Navádzalo ju to myslieť si, že toho muža pozná. Nie však len z akejsi letmej známosti - pozdravov pri náhodnom stretnutí. A čo tie zvláštne zelené oči? Čo ak to bol ich príbuzný, menilo by to niečo? Pravdepodobne by sa o to viac zhrozila nad tým, čoho všetkého sú niektorí ľudia schopní. V takom prípade by ale bola šťastná, že Mário je celkom iný. Pre neho, pre jeho sestru, priateľov i lásku, ktorú si zaslúži. 

„Prepáč mi Emily, že som ťa dostala do nepríjemnej situácie. Nevedela som, že Mário vošiel dnu, a tým nás mohol počuť. Nezasahovala by som do tvojho rozhodnutia, no zakaždým by som sa ťa zastala. Mala som zlý pocit, keď si neprichádzala a potom som nemohla neurobiť vôbec nič,” vysvetlila jej, aby sa ubezpečila, že jej to nedáva za vinu, aj keď mohla cítiť krivdu voči nej. 

„Nehnevám sa na teba, Rosamund. Opäť si mi pomohla. A ešte ako! Postavila si sa mu tak odvážne a hrdo. Kiežby som to aj ja raz dokázala. Lenže ten muž vidí, že sa mi zakaždým roztrasú kolená, akoby boli zo želatíny,” sklopeným pohľadom skúmala ruky položené v lone. 

No pri predstave trasúcej sa kôpky želatíny sa aspoň na chvíľu pousmiala a Rosamund spolu s ňou. 

„Snažila som sa urobiť aspoň niečo. Pozbierať odvahu, postaviť sa mu a presadiť sa, lenže nejde mi to tak prirodzene ako tebe, Rosamund. A on to veľmi rád využíva, ale zatiaľ mi nijak zvlášť neublížil.”